Broken Chance ✔

7.

William:

Veľa dôvodov, veľa nevýsloveného, avšak vždy dokážeme myslieť. Ľudia si myslia, že keď zakašlú, už musia byť chorí. Že keď uvidia horror, musia mať strach. Nie nadarmo sa hovorí ,,Musím len zomrieť." Teoreticky ani to nemusíme. Ak je pravda, že duša je večná, tak nemusíme nič. Zamýšľa sa niekto nad takými vecami? Neprekvapuje ma, že nie, keď sa všetci môžu vyrozprávať svojím najbližším. Ale čo môžem ja? Komunikovať so sebou v podvedomí, keďže moji najbližší bola mama. A tá je... preč. Už zanikol spôsob, ako by som to všetko mohol zo seba dostať von.

Pohľad tretej osoby

Nečinne sedel a pozeral sa do steny. Tak prázdny , prebleslo mi hlavou. Keby aspoň chcel žiť, ale on nie. Plná hlava srdiečok, ako sa vraví. Už rok ju nevidel. Boh vie, či ju ešte uvidí..? Podľa mňa sa zabije. Alebo aspoň pri najhoršom, čo ho nezabije, to ho zakope zaživa. Trebárs by sa mohol otráviť arzénom alebo takým čosi... No na čo to robiť tak komplikované? Jednoducho, bim bam, šľah nožom po krčnej tepne a je to, no nie?

Zrazu vstal a šiel si po gitaru. Aspoň sa mi podľa zvuku zdalo, že to je gitara. Začal brnkať, jemne udierať do strún. Áno, tak predsa len to je gitara. Neznáma melódia bola počuť až von, doliehalo to aj ku mne. Ešte tak slová a roztečie sa z toho nejedno nežné pohlavie. Ale on rozprávať nemôže. Teda môže. Ale nechce.

William

Jedným z mnohých dôvodov, prečo mám doma gitaru je aj tým, že som voľakedy spieval a hral. Teraz už môžem len hrať... Moja kráska mi momentálne slúži ako zabijak času alebo zabijak mojich nervov. Musím sa vzchopiť. Hneď! Čím dlhšie sa zamýšľam, tým to je pre mňa hrozivejšie. A to nechcem.

Okamžite vyskočím na nohy, beriem koženú bundu a oddávam sa vetru a jemnému mrholeniu. Je pekné byť po roku späť.

××××

Deriem sa davom a pozorne počúvam rozhovory iných. Stalo sa to mojou záľubou za tie tri hodiny čo sa nečinne prechádzam. Dobre, klamem.. Hľadám ju. Hrdinku mojích snov. Hrdinku, čo sa nevzdáva a nosí arogantnú masku. Chcem tú masku zlomiť a dať jej pocit, že si ju už nikdy nemusí nasadiť. Mama mi raz, teda, ak nie viac krát vravela, že by som mal pomáhať, pretože raz budem budúcim otcom rodiny. A ja som vždy chcel byť ako môj otec.. Aj keď som ho nepoznal. Vtedy mi to prišlo hlúpe a trápne, no teraz.. Ešte horšie.

A tak sa obhliadam, dostávam lakťovky od ľudí, čo sa ponáhľajú. Skrz mňa nemôžu prejsť, lebo som zastal a pozeral pred seba. Možno je to debilné, dlho hľadieť na obyčajnú stenu, ale ja som si ju vždy vážil. Stenu, áno, vážim si stenu.

Flashback

,,A tuto, Jesse, sme sa stretávali s tvojím otcom. Bolo to romantické."

Vravievala a pri tom sa jej vždy zaslzili oči. Bol som malý, mal som 6 rokov, keď ma tam vzala prvý raz. Chcel som niečo povedať, keď jej stekala prvá slza po líci, ale objal som ju. Len som ju jednoducho obíjmal a ona stála ako stĺp, pozerajúc sa do tehlovej steny. V jej očiach sa zrkadlil žiaľ za milovanou osobou. Alebo to bol... strach?

,,Mamička?"

Krátko na mňa pozrela a usmiala sa.

,,Prečo mi vravíš mojím druhým menom?"

Vzdychla a opatrne premiestnila pohľad na stenu. Preboha, muselo tam byť toľko spomienok!

,,Vieš, kedysi sme s otcom plánovali, že sa budeš volať Jesse. Teda, to som chcela ja. Tvoj otec písal, že pre jeho syna, pre nášho vznešeného syna sa hodí vznešené meno. Ale nikdy ťa nevidel, vieš? Zomrel skôr, ako ťa mohol vidieť. Tak som zvolila kompromis. Hoci bol tvoj otec nemí, aj som zabudla na pocit, aké to je za všetko rozhodovať. Ľutujem, že mi to chýbalo."

Páčilo sa mi, že povedala: tvoj otec písal a nie, tvoj otec vravieval. Ale nej sa to nepáčilo.
Nehovorila vyrovnane a už vôbec nie normálne. Celá sa chvela, ústa jej ostali v pomikove, kým si uvedomila, že otec tu už nie je. Možno preto tak ukrutne verila v Boha. Verila v otcovu dušu. Verila, že jeho duša je čistá a snehobiela. Verila, že sa nezatratila, ale že večne existuje v kráľovstve božom.

,,Mali by sme ísť domov."

Povedala po hodnej chvíli ticha, vzala svojho šesťročného chlapca za ruku a spoločne odkráčali preč.

Konec flashbacku

Veľa vecí sa odvtedy zmenilo. Nie je tu mama, nie je tu otec, nie je tu šesťročný výrečný chlapec. Jediné, čo ostalo bola stena. Ako úbohé nahradiť človeka za stenu. Ako úbohé zízať na stenu presne tak, ako zízala mama pred rokmi.

Vykročil som ku stene a bruškami prstov po nej jemne prešiel. Vzdychol som. Je to dobrý pocit vedieť, že toto kedysi robili moji vtedy ešte živý rodičia. Ukazovák sa mi zavadili o akúsi ostrú vecičku, riadne to zaštípalo. Opatrne som ju nechtom vydrápal von. Sklo? Nadvihol som obočie a lepšie sa na to pozrel. Nie je to sklo. Je to zrkadlo. A na zrkadle jednoduchý nápis: ,,Sme len telá, čo chodia po svete. Buďme duše, čo lietajú vesmírom." Páčilo sa mi to. Bolo to výstižné. Akoby to niekto písal pre mňa, pre toho, čo zíza na stenu a obracia sklíčko zrkadla v rukách. Boh vie, koľko tam bolo a čím to je vôbec napísané. Ako fixka to nevyzerá, perom sa čmárať nedá, jedine... To tam muselo byť vyrezané. Páni, koľko práce to asi muselo dať...

Stojím a pozerám na úlomok zrkadla. Rozmýšľam, kde je asi zvyšok. Na ulici? V lese? V odpadkovom koši? Prechádzam prstami po stene, tento raz opatrnejšie. Je to ako dívať sa niekomu do súkromia a pri tom o tom nevedieť. Ako duch, čo objavuje stratené. Je to desivé.

Prst sa mi oprel o čosi ostré, zasypel som. No mohol som byť rád, našiel som ďalšiu nezmysuplnú skladačku k objaveniu zrkadla! Len či tie dorezané prsty budú za to stáť...

Opäť som škrabal nechtom a zrkadlo vpadlo do mojej nastavenej ruky. Na tomto bol len napís: ,,Nikdy sa neobzeraj." Trefné. Boh vie, kto to tam dal. Mama s ocom? 

Drgne do mňa stredne nízka postava v čiernom. Má na sebe kapucňu.

,,Prepáč.."

Ospravedlní sa prv, než sa na mňa pozrie. Až vtedy, keď sa jej kapucňa trochu nadvihne od vetra, až vtedy ju spoznám.No od ľaku mi vypadli sklíčka. Sklonila sa a podala mi ich. Usmial som sa na znak, že som jej vďačný. Ona mala však kamennú tvár. preto sme asi hodnú chvíľu stáli v tichu. Prečo neodišla? Prečo sa jej na niečo nespýtam? Nespoznal by som ju podľa výzoru, má iné vlasy.. Má ich biele. Hodia sa k nej, je v ních taká iná.. Nevinná. Keď už mi to mlčanie príde trápne, vytiahnem pero a papier a načmáram naň:

~Pamätáš si ma?~

Nechápavo sa zatvári a pozrie na mňa. Tentoraz mi však pozrie do očí. V podvedomí prevrátim očami. Klišé.

,,Will??"

××××

A že: však teraz nepíš veľa, choď spať, veď si chorá... Ale čo pre vás nespravím? :) :D
Takže keď to bude o ničom, tak mám výhovorku: Ich bin krank, veil ich bin doof xD. Takže takto :'D

A teraz už bez zbytočných kecov:

H♥pe y♥u like it!

Y♥ur ✖RB_L✖