Broken Chance ✔

14.

Slzy ma pálili v očiach, no nedovolila som im, aby ma preválcovali a dostali sa napovrch. Ešte by som sa zadusila. To by asi nebola tak pokojná smrť, všakže?

Za svoj život som ich vyminula celé moria. V tento deň chcem odísť s úsmevom na perách, aj keď to nie je ľahké.

A už vôbec nebolo ľahké pozbierať sa a začať odznovu bez muža  ktorého som ľúbila. A napokon aj bez kapely. V deň, kedy mali prísť na Lucasov pohreb šli všetci autom. Už nikdy neprišli.

Zo skrine som vytiahla dlhé čierne šaty, čierne topánky na opätku a čierne bolerko. Bola som maximálne pripravená pozrieť sa môjmu mužovi do očí posledný krát. Skôr, ako sa navždy zatvoria.

Prežívala toto aj mama v deň, kedy zomieral môj otec?

Ona mala oporu. Aj keď, viem si predstaviť čo to bolo. Nikto nepotrebuje oporu. Každý potrebuje len toho dotyčného. Lenže to sa v našom prípade nedalo umožniť.

Spoliehala som sa na Alexa, Raeho, Caspera a Tophera. Vedela som, že oni tu so mnou budú. Priala som si, aby tomu tak bolo už teraz. No stretneme sa až pri truhle.

Pomaly som zablúdila až na miesto. Krstná April, jej muž Reshat a ďalší ľudia už plakali. Najmä Jessabel, ktorej už nezostávalo veľa času. Všetci boli pri Lucasovi. Ja som však zamrzla na mieste, neschopná pohybu. Roztriasli sa mi kolená, keď som ho videla ležať v rakve. Tak strašne som tento fakt nechcela príjmuť, nechcela si pripustiť, že toto je realita, ktorú som ešte pred chvíľou zbožňovala. Zvláštne, ako sa všetko dokáže zmeniť.

Je to akýsi spôsob, ktorým sa ľudia trestajú. No je zlé, že na to doplácajú iný. On si zaslúžil žiť. Ešte dlho.. No jeho navždy skončilo. Nezanechal mi tu po sebe nič. Lucas Collin Faith zostáva už len v mojom srdci.

V srdci, ktoré sa teraz tak otriasa. Najradšej by uniklo z môjho tela. Aj ja by som najradšej unikla z môjho tela. Ale s ním. Bez neho? Čo som bola bez neho? Mala som kariéru, priateľov, no nemala som pre koho žiť. Žila som pre neho a pre malé. Všetko je to minulosť.

Otočila som sa preč odtiaľ. Moje oči hľadali top štvorku, ktorá mi tu zostala. No keď ich nenašli, nemala som dôvod zostávať tam. Vedela som, že by som to nevydržala bez nich. Z čiernej kabelky som vybrala telefón. Snažila som sa im všetkým dovolať.

Číslo neexistuje.

Volaný účastník je dočasne nedostupný.

Linka obsadená.

Dovolali ste sa do odkazovej schránky 'Alexander Faith.' Zanechajte odkaz prosím.

Prišlo mi nevoľno. No musela som sa tomu postaviť a ísť za ním. Sama..

Vkročila som späť do tej miestnosti. S bolavou dušou, s hnijúcim srdcom, s pálčivou bolesťou v očiach. Bola som sama. Opäť.

,,Lief.."

Prihovoril sa mi niekto zozadu. Čakala som Alexa a tak som sa bleskovo otočila. Bol to však Reshat, muž krstnej. Podával mi ruku.

,,Úprimnú sústrasť."

Razom sa všetci v miestnosti nahrnuli ku mne, so slzami v očiach a roztrasenými rukami. Všetci sa ku mne cpali. Mala som chuť utiecť. Zatvoriť sa k Lucasovi, zobudiť ho a zmiznúť z tejto atmosféry smútku. Nemohla som.

Podala som ruku Reshatovi, nasledovala April.

,,Dievčatko moje, je mi to tak ľúto."

Zamrmlala a hodila sa mi okolo krku. Plakala tak, až s ňou triaslo.

,,História sa opakuje."

Zašepkala som pomedzi plač.

,,To nehovor."

Utiahla sa mi okolo tela pevnejšie. Neoplatila som jej to. Nedokázala som to. Po chvíli prišla za mnou Jessabel.

,,Úprimnú sústrasť, Lief."

Klakla som si na úroveň jej vozíčku a objala ju. Chabé rúčky roztrasenej starenky ma objali snáď z celej sily.

,,Aj vám.."

Videla som množstvo roztrasených rúk, vydesených tvárí, sĺz v očiach. No nevidela som tú svoju. Podľa pohľadov ostatných, na tom musela byť hrozne. Moja tvár..

,,Lief.."

Trhla som sa na stranu doľava, kde stál Connor. Nevedela som, že aj on tu bol.

,,Vieš, že on neodišiel, však?"

Pozeral sa mi priamo do očí. Myslela som, že ma práve číta ako knihu. Sklopila som pohľad.

,,Je stále v tvojom srdci, Lief."

,,Nie som blázon, Connor. Ja to viem. Nenechal by ma tu. Nič z tohto nie je skutočnosť. Je to len sen."

Šepkala som a plakala. Vzlyky mnou otriasali. Mala som pocit, že každou slzou ubúda časť mojej duše.

Rozbehla som sa za Lucasom. Mal zavreté oči.

,,Lucas, spíš?"

Žiadna odpoveď. Ako inak.

,,Lucas, zobuď sa! Nenechávaj ma tu. Prosím!"

Kričala som. Nevedela som ako, padla som na zem, kopala okolo seba nohami a zúrivo sa rozplakala. Nechcela som toto. Bola som osobnosť, ktorá verila v rozprávkové konce, nie v nočné mory.

Niečie ruky ma postavili. Connor. Odvliekol ma von, kde stáli všetci. Doslova všetci. Pozerali na mňa s ľútosťou v slzavých očiach. Pripadala som si ako blázon. A možno som aj bola.

Kňaz začala niečo blekotať ohľadne očisty za Lucovu dušu. Vnímala som až to, keď do mňa Connor udrel laktom.

,,Zvládneš to?"

Len som  prikývla a utiekla tam. Postavila som sa za dreveý pult (chápeme sa snáď) a nahla sa k mikrofónu.

,,Neviem, čo presne mám vlastne povedať."

Odkašľala som si.

,,Ale skúsim to.. Veď som posledná. Tak nech to stojí aspoň za to."

Stíchla som. Vo vzduchu škriekal smútok. Pomaly ma celú pohltil.

,,Ahoj, Lucas. Viem, že tu teraz pri mne si, hoci ležíš tam. Chcela by som ti niečo povedať. Všetko, čo som nestihla za tvojho života. Kde však začať?"

Hlas sa mi triasol až tak, že som ho nepoznala. Nádych, výdych.

,,Luc, prečo? Keby si mi to povedal, nemuseli by sme takto dopadnúť. Keby..."

Rozplakala som sa. Nevydržala som to. No tak, pozbieraj sa!

,,Ah Lucas.. Ďakujem ti za tento život. Ďakujem, že si tu pre mňa bol. Ďakujem za všetko. Odpúšťam ti. Odpúšťam ti, nehnevám sa na teba, počuješ? Moje navždy.. Ľúbim ťa.. Tak strašne moc!"

Zakričala som.

,,Odchádzaš. Opúšťaš tento svet.. A aj mňa. No moja duša ide s tebou. My dvaja sme navždy. Naše navždy ešte neskončilo. Len ty si si to myslel. Nedokážem na teba zabudnúť. A ani nezabudnem. Raz sa uvidíme. No ešte nie, dala som ti predsa sľub.. Dobrú noc Lucas. Spi sladko, moje navždy."

×××

Moji drahí.. Do záveru tejto knihy chýbajú ešte dve kapitoly. Epilóg+ poďakovanie.
Bolí to. Neskutočne..

S láskou,

Juju.