Broken Chance ✔

13.

Je ťažké byť živá, keď som sa pochovala v deň, kedy Lucas zomrel. Náročná vec, ktorá sa nedala stopnúť. Celoživotný smútok. Prázdnota. Len mrazivé nič. A to všetko nastalo presne v ten deň. 8.11.

Connor ma položil na nohy až pri dverách do jeho izby. Číslo dvadsaťštyri sa vynímalo na bielych dverách ako skaza, ktorá mi hovorila, že už zostáva oveľa menej ako dvadsaťštyri hodín. Otvorila som dvere a pozrela sa na stále žijúcu mŕtvolu. Boli sme si podobní. Iba že on odíde z tohto sveta s úsmevom, držiac ma za ruku a ja bez neho a kto vie ako.

Lucas ku mne otočil hlavu a natiahol ruku, čím si ma okamžite privolal k sebe. Dobehla som k nemu, nehľadiac na Connora a na všetko navôkol. Šla som proste za ním.

,,Zlatíčko..."

Vypustila som zo seba priškrteným hlasom.

,,Zostaň so mnou."

Už som vzlykla. Pane Bože, daj mi silu.

,,Ja.. S tebou zostanem navždy. Tu."

Zachripel z posledných síl a jemne ma ukazovákom ďobol do srdca. Alebo lepšie povedané, do miesta, kde sa srdce nachádzať malo.

,,Teraz len ty zostaň so mnou. Moje navždy sa končí."

,,Nerozprávaj tak."

Vydrala som pomedzi vzlyky.

,,Tvoje navždy stále je. A stále bude, kým budem ja. Nikdy na teba nezabudnem. Počuješ? Nikdy."

Plakala som. Strašne moc som plakala. Nemôžem mu hovoriť nič, čo by mu aj krátko pred smrťou robilo starosti. S tým si už musím poradiť sama. To, že bez neho nebudem vládať žiť, bola skôr samozrejmosť. Nemusela som mu to hovoriť.

,,Lief.. Sľúbiš mi niečo?"

Sekavo rozprával. Prehltla som guču v hrdle a upriamila naňho pohľad.

,,Čokoľvek."

Jemne natiahol pery do úsmevu a pozeral sa mi rovno do očí.

,,Sľúb mi, že budeš žiť. Ty musíš. Sľúb mi, že zostaneš silná. Taká, akú som ťa spoznal. Sľúb mi t-"

Rozkašľal sa. Tak veľmi, až som si myslela, že sa zadrhne a zomrie na ten priondený kašeľ.

,,Sľubujem, Luc."

,,A sľubuješ, že na mňa nikdy nezabudneš?"

,,Samozrejme."

To sa ma ani spýtať nemusel.

,,Tak potom sa pozri na šuflíka. Máš tam niečo, čo by si mala vidieť."

Takmer som mu nerozumela. Jeho hlas už viac nepatril jemu.

,,Urobím to. Už nerozprávaj, Lucas."

Viackrát som zamrkala, aby som potlačila slzy. No oni sa ešte väčšmi nahrnuli.

,,Lief, ešte niečo."

Pozrela som sa naňho a pevne mu stisla ruku.

,,Ľúbim ťa. Ty si moje navždy. Ďakujem, že si milovala také pako, akým som bol ja. Ďakujem, Lief. Buď šťa-."

Na poslednú časť slova mu nezostal hlas. Nedokázal rozprávať. Zaklonil hlavu dozadu, pozeral sa mi do očí a zároveň na pery. Naklonila som sa k nemu a pobozkala ho na suché pery. Bolo to naposledy a obaja sme si to vychutnali, akoby sme už nikdy nič iné nemali urobiť. S tým, že on už naozaj nie.

Po bozku som sa mu pozerala do očí, kde som videla jeho plamienok blikotať. Usmieval sa. Hlavu som mu položila na hruď a počúvala bitie jeho srdca. Raz pomaly, až takmer vôbec, raz tak rýchlo, akoby mu chcelo vyskočiť. Počúvala som jeho sekaný dych až do posledného výdychu. Držala som jeho spotenú ruku, až kým jeho stisk úplne nepovolil. A to všetko s neskutočným plačom.

Zdvihla som hlavu z jeho hrude, kde srdce ešte stále bilo a pozerala sa mu do tých nádherných očí. Usmiala som sa. On sa usmieval stále.

Než úplne odišiel, na mňa žmurkol a doširoka sa usmial. Stačila som jeho ruku čo najsilnejšie. Stisk mi však už nikdy neopätoval. Povestná žiara v jeho očiach bola už navždy preč. Odišiel.

Vedela som, že tento deň príde, no nikdy som ani len netipovala, že takto skoro. Bolesť, ktorú som teraz niesla, sa dala pokojne zrovnať s tou, čo som cítila vtedy. V ten istý deň, len pred tridsiatimi rokmi. Než odídem ja, chcem si ešte spomenúť na jeho pohreb, čítať jeho list a ešte raz si zaspievať pesničku, ktorú som nahrala k jeho pohrebu. No skrz plač som nebola schopná mu ju tam zaspievať.

Je ťažké uveriť, že všetko raz končí. No ešte ťažšie si priznať, že to nevyšlo. Bolo to krásne, ale všetkého je dosť. Už chcem ísť za ním. Zostáva mi pár minút, ako mi doktor pred chvíľou povedal. No už nie doktor Charlie Wilton, ale jeho tridsaťdva ročný syn, Charles Wilton.

Ležala som na posteli v izbe číslo dvadsaťštyri a pozerala na dvere. Príde ešte niekto? Príde ešte Alex? Connor? Rae? Príde ešte niekto? Pravdepodobne nie. Všetci sú už tam. Už len ja.

Počujem ich, ako ma volajú, no ešte nemôžem odísť. Musím si prečítať list od Lucasa, ktorý som ešte nečítala.

Načiahla som sa za ním na stolček a pomaly roztrhla obálku.

Vytiahla som z nej dvakrát zohnutý kus papiera a otvorila ho. Už zapáchal.

Z posledných síl som sa snažila si ho prečítať.

Lief, moja krásna snúbenka,

Aj keď tu ja nebudem, ty budeš žiť. Ja už bez teba nie. Bola si mojím nekonečnom, mojím navždy. Za všetko to, ti veľmi ďakujem. Nemám priveľa času, aby som ti všetko napísal, no chcem ti povedať všetko, čo som za život nestihol.

Jednou z tých vecí je to, ako veľmi ťa milujem. Na tvojích tour, na cestách, v dňoch tvojich odchodov za prácou a kariérou, som bol doma aj mesiac v kuse doma sám. Ženy na mňa útočili doslova z každej strany. Bolo ťažké odolať im. No žiadnej z nich som nepodľahol. Ľúbil som ťa až natoľko, že som to vydržal. Nikdy som ťa nepodviedol. Ani vtedy, keď sme sa rozišli. Odvtedy čo som ťa spoznal som nespal s inou ženou.

Ďalšia vec je tá, že som ti nikdy nepovedal, že si dobrá. Zvládla si, keď nám zomrelo malé, no ja som sa zložil a opustil ťa. Ublížil som ti a to som nechcel zniesť. Preto som odišiel.

Vždy som ti chcel pomôcť pri pátraní o tvojej rodine. Pravdou je, že som vedel všetko. Jessabel Washar bola sestra mojej matky. Naša rodina ju a jej malého však navždy zavrhla. David Washar bol frajerom tvojej mami a myslím, že ďalej ten príbeh poznáš. Nechcel som, aby si sa trápila a tak som ti to radšej nepovedal.

V živote sú veci, ktoré ľutujem. A sú v nich aj tieto. Čo ma však hryzie najviac je to, že som s tebou nikdy nemal svadbu, nikdy sme nemali dieťa, ktoré by ukázalo našu lásku a že som si nenaplánoval vlastný pohreb. No uvedomil som si, že to je na tebe. Že to nechám na tebe. Pretože ťa milujem a verím ti.

Navždy zbohom, moje navždy.

Ľ Ú B I M   Ť A

Lucas ❤.