Broken Chance ✔

2.

Trpko som sa pousmiala, kým som kráčala rušnou cestou domov. Horký úsmev mi svietil na perách a ja som sa nezmohla na nič, len ho tam nechať aj naďalej. Ľudia sú niečo, čo nikto nevie presne definovať. Nikto nevie, odkiaľ sme sa vzali a nikto nevie, prečo sme tu. To je otázka, ktorá nás trápi už od začiatku našej existencie. Lenže mňa teraz trápi jedna otázka.

Kto je William Jesse Rodesz?

Bol to mamin milenec? Priateľ? Ah mami. Prečo si mi o ňom nepovedala? Ľudia o vás vedia veľa a ja o vás neviem nič.

Povzdychla som si. Možno niečo naozaj musí zostať nevyriešené, utajené pred inými. Zostávalo mi už len dvesto metrov od nášho domu. Popravde, absolútne vôbec sa neteším na oslavu Broken Chance, mojej kapely. Nemám na ňu náladu. Inokedy som bola šťastná, keď som bola s nimi, no v poslednej dobe chcem byť len sama so sebou.

A je to tu. Už len pár krokov a som doma, kde ma čaká môj milujúci priateľ a otec nášho dieťaťa. Ako pekne to všetko znie. Len či to všetko pekné aj bude.

Zaklopala som na biele dvere a naoko sa usmiala. Nemusí vedieť o mojich problémoch. Nikdy som mu nevešala na nos totálne zbytočnosti. Riešili sme len vážne a pekné veci. Boli sme skrátka hlúpy.

,,Ah, tak tu si."

Žiarivo sa usmial, keď ma zbadal medzi dverami. Zasmiala som sa. Dúfam, že to znelo presvedčivo.

,,No, takže nachystal si mi šaty na tú oslavu?"

,,Hej, všetko."

Usmial sa.

,,Ale.."

Zahľadel sa do steny. Nedočkavo som naňho pozrela.

,,Ale?"

Spustil svoj pohľad zo steny až na mňa. Usmial sa. Lenže bol to smutný úsmev.

,,Vieš, prídu tam aj príbuzný tvojej mamy a budú sa ťa pýtať..."

,,Lucas."

Rázne som ho stopla.

,,Raz to prísť muselo."

Zašepkala som. Bola som síce sklamaná, to áno. Ale svitla malá nádej, že sa môžem o mame dozvedieť všetko. A tým všetkým myslím aj toho Willa. To mi vytvorilo malinký úsmev na tvári.

,,Hej, a teraz si nemysli, že keď si vošla a usmiala sa na mňa, že som nespoznal ten hraný úsmev. Lief, ja viem, že mi nechceš vešať všetko na nos, ale veď budeme svoji, prečo.. Povedz mi všetko, čo ťa trápi. Vieš, že som tu len pre teba a ostatné veci ma nezaujímajú."

Zahľadela som sa naňho a čistou láskou v očiach. Čo som si myslela? Mám proste úžasného chlapa.

,,Poviem ti to, ale neskôr, teraz by sme sa mohli ísť chystať, nie?"

Usmiala som sa naňho. Teraz úprimne. No nemu však zostala kamenná maska, pod ktorou skrýval vždy prítomný úsmev. Zostaň so mnou navždy, Lucas.

,,Nie. Povedz mi to. Nechcem ťa do ničoho tlačiť, ale potrebujem to vedieť. Nemôžem vidieť, aká si zničená."

Povedal vážne. Lenže jeho malý úsmev ho prezradil celkom dosť.

,,Lucaaas, veď to nestihneme."

,,Tak nech."

Odbil ma. Hm, super.

,,Naozaj ti to poviem."

No ták, veď už ma nechaj. Ustúp.

,,Kedy?"