Broken Chance ✔

15.

Nateraz ostáva vo vzduchu jedna otázka. A čo ja? Je to sebecká otázka alebo otázka k veci? Prečo je ku mne tak krutý? Nič som mu predsa nespravila, len som ho ľúbila a to strašne. Možno to mu tak vadilo. Strašne som na ňom visala. Dovolila som mu priveľa, uvedomujem si to, ale čas nevrátim späť. Teoreticky, slová vziať späť môžem, ale čas nie, no prečo? Odpoveď sa nachádza v totálne jednoduchých slovách. Nikdy by som sa nepoučila. A čo je chyba? To, že som sa s ním stretla alebo to, že som bola hlúpa a naletela? Ozajstný cit niekde v sebe skrývam, viem to. Viem, že som naňho nezabudla. Ale kruci koľko toho spravil! Znásilnil ma, uväznil, ponížil, nakazil a začipoval... 

,,Chcel by som, aby si na mňa nikdy nezabudla." 

,,To nemám v pláne." 

,,Pretože ja na teba nezabudnem nikdy. Úplne si mi zatemnila mozog. Pre teba by som aj vraždil." 

Jemne mi nadvihol bradu a zadíval sa do mojich očí. Dokonalá romantická scéna, však? Ale mne sa páčila, vždy sa mi páčilo, že som sa pri ňom zo začiatku cítila jediná. Usmiala som sa, keď spojil naše pery do seba ako puzzle. 

,,Neujdeš mi, však nie?" 

Pozerala som do jeho arogantných očí, ktoré sa na zlomok sekundy stali nežnými a láskavými. Ale ako vravím, len na zlomok. Potom sa uškrnul. 

,,Ja si ťa vždy nájdem." 

,,Ako?" 

Prevrátil očami. 

,,Jednoducho, my dear. Čip." 

,,Dave, ja nie som pes. Nie je to nutné, pretože ja ti neutečiem. Prosím, ocenila by som, keby si mi veril." 

Jeho pohľad potemnel. Opäť a zas som mu nevyhovela. Vedela som, že už bol oheň na streche. 

,,Ako ti mám veriť? Si obyčajná chudera, ako každá iná. Ale milujem ťa, strašne, nezdravo, hrozne moc, aby som ťa nechal len tak odísť. Si len moja." 

V istom zmysle sa mi páčilo byť len jeho. Nikoho iného som nikdy nechcela byť, len jeho. Musela som sa pousmiať. 

,,Len tvoja.." 

Zopakovala som, keď mi vstrekol tú malú čiastočku ihlou do tela a dezinfekciou mi utrel kvapku krvi, ktorá sa vyronila spod kože. Utrel malinko krvácajúce miesto a zadíval sa mi na pery. Vtedy som v jeho očiach videla záblesk, ktorý sa vidí na psychiatriách. Bol duchom neprítomný. Bála som sa, čo bude ďalej, no on ma vzal ku mne domov a vtedy a tam ma znásilnil. 

Doteraz plačem nad touto spomienkou, inak tomu nie je aj teraz. Už dve a pol hodiny sedím u Willa na záhrade. A on spí. Kde je, keď tu má byť? Kde sú  všetci, keď tu majú byť? Nikto mi nepomôže, mohla som si za ten život zvyknúť. Od malička som bola v detskom domove, v ôsmich rokoch si ma vzala jedna stará pani, ktorá ma vychovávala ako vlastnú. Ľúbila som pani Preires ako svoju mamu. Ale o 10 rokov zomrela. V 18 roku som nastupovala na výšku, kde som stretla Davida. Najhoršie roky môjho života. 

~Čo to máš?~

Pane Bože, ako som sa zľakla! Will ma chytil za rameno a hľadel na list v mojej ruke. Aby som bola presná, premočený list od smútku mojej duše, ako ja nazývam slzy. 

,,Iba mi prišiel list od pani Preires, písala mi ho pred tým, ako zomrela. Našli ho až teraz." 

A čo som mala povedať? Je to list od Davida, chce mi ťa vziať, som čipovaná.. Možno som mu to povedať mala... 

~Neplač, to už je minulosť.~

Usmial sa a pobozkal ma. Zdvihlo mi to náladu. Neho mi nikto nevezme, to v žiadnom prípade. Nech si ten psychopat hovorí čo chce, ostane len v minulosti. Ale minulosť je súčasťou nás. Aj ja budem raz minulosť. 

,,Len mi to prišlo ľúto." 

Skrčila som list a dala si ho do kapsy. Nechcem, aby vedel, že som mu klamala, a nechcem ani to, aby videl čo je v tom liste. Je to moja vec, i keď sme oficiálne partneri. Smiešne, dvaja HIV partneri, jeden nemý a druhá čipovaná. No, aspoň mne sa to zdá smiešne. 

~Inak, kto je pani Preires?- 

Povzdychla som si. 

,,Hneď ako som sa narodila som bola v detskom domove. V ôsmich rokoch si ma vzala stará žena, Sabrina Preires, ktorá ma vychovala ako vlastnú. O 10 rokov zomrela, vraj samovražda.. Neverím tomu, prečo by sa zabíjala, sakra?! Mala som vtedy 18, chodila som na rôzne brigády, aby som ako-tak utiahla výšku... Pani Preires je príkladová žena." 

Will chvíľu rozmýšľal, čo má napísať na ten priblblý papier, no potom sa rozhodol pre jednoduchú vetu: 

~S tebou sa život nemojkal.~

,,S nami sa život nemojkal." 

~Preto sa mojkáme navzájom.~

,,Mojkať je zvláštne slovo." 

Zasmiala som sa. 

~Nie tak zvláštne ako ty.~

,,Prestáň, Will!" 

~Ale veď nič nerobím.~

Na to sa ku mne naklonil, nespojil však naše pery, ale jeho prsty s mojím bruchom. No jasné, čo sa dá čakať, on ma začal štekliť.. ŠMEJD! 

,,HEJ! PRESTAŇ, WILL!!!" 

Vrieskala som pomedzi slzy smiechu a skrúcania sa. Will sa len veľmi uškŕňal a z očí mu šla pobavenosť a zároveň láska. Zbožňovala som ten nežný pohľad, akým sa na mňa pozeral. Nechodil síce za mnou po schodoch, aby ma pridržal, keby som spadla, chodil pri mne a keby som spadla, spadol by aj on. Medzi nami bolo zvláštne puto. To môže povedať vlastne každý, kto je vo vzťahu. Ale medzi nami je iné, kamarátske, láskavé, zamilované, intímne a divné. No hej, sme divní, obaja. A možno to je ten dôvod, prečo som sa doňho buchla. Nakoniec so šteklením prestal. Myslela som si, že ma zabije! 

,,Si hrozný." 

~Ty tiež. Sme si kvit.~

,,Nie sme." 

~Sme.~

,,NIE!" 

~Ale hej.~

,,Ešte ti dlžím toto." 

A pobozkala som ho. 

~Nie, teraz ti to dlžím ja.~

Pobozkal ma. 

,,Prestaň, si sladší ako cukor." 

~A ty horšia ako smrť. Sme si kvit.~

,,Už s tým prestaň." 

~Prestaň hovoriť prestaň. Potom prestanem.~

,,Si divný." 

~Ty tiež.~

,,A hrozný." 

~Ale len tvoj.~

Usmiala som sa. Len môj.. 

______________

Ďalšia presladená časť, ou yeah! Časť venujem  _Girl_With_Books za jej úžo komentáre a samozrejme, Lucynka, na teba sa nezabúda :D ,ImFaded4 !! Ďakujem, aj kvôli vám mám chuť písať ďalej.