Broken Chance ✔

19. + Epilóg

Počuť jeho hlas v poslednej vete jeho života bolo ako počuť anjela, iným slovom, ako počuť Willa. Tajne som verila, že mu život vrátia, ale nevrátili. Nemohli, nedalo sa. Doktor Paul Heis mi to prišiel povedať osobne.

,,Je nám to ľúto, robili sme, čo sme mohli.."

Typická lekárska veta. Kiežby som mala čo plakať. Ale všetky slzy došli. Ako vtedy, povedala som si. Lenže to, čo mi spravil David bolo oveľa znesiteľnejšie ako to, čo mi spravil Will. David mučil mňa, len mňa, ale Will mučil nás oboch. Seba fyzicky a mňa psychicky.

×××

O tri dni sa konal Willov pohreb. Ja a naše dieťa sme nežili v láske, kdeže. Žili sme v realite. Dieťa bez otca, dieťa nakazené vírusom HIV. Môžem vôbec niečo také priviesť na svet? Odpoveď znela jednoducho. Áno, lebo je Willove.
Vyberala som si zo skrine čiernu sukňu s rozparkami a zastrčila si pod to obyčajné čierne tričko. Nepatlala som sa s maľovaním alebo niečím ešte zbytočnejším. Na poslednú rozlúčku s mojím Willkom som chcela vyzerať ako tá Cheryl, ktorú poznal. Keďže tá zomrela spoločne s Willom, aspoň som sa tak vyzerať snažila. Na pohrebe bolo málo ľudí. Cinthia, ktorú som chcela zaškrtiť už len na pohľad a David, ktorý si to mieril ku mne. Mala som na sebe čierny závoj a čierne rukavice. Nechcela som, aby ma bolo vidieť. Chcela som, aby jediný človek, ktorý ma môže vidieť bol Will. Len on, vždy len on. David pristúpil najbližšie ako mohol a súcitne sa usmial.

,,Konečne zomrel."

Zašepkal a pobozkal ma. Ešte aj vtedy som zacítila alkohol z jeho hnusných úst. Prudko som ho odstrčila, až spadol na riť. Medzi tým prišiel aj Paul. Neviem, prečo bol tu, či chodí na pohreby každého pacienta alebo či sem prišiel kvôli nášmu príbehu. Keď zazrel Davida, pristúpil ku mne a objal ma. Objatie som mu neopätovala. Nemohla som, stále som hľadela na otvorenú truhlu, v ktorej sa ukrýval môj svet. Teraz, keď ho zatvoria, zostane zo mňa iba štvrtka, chodiace nič, ktoré nosí niečo v sebe. A tým niečím je Willova dcéra. Bude sa volať Lief, pretože také meno znamená Láska z Afrikánčiny. Súhlasil by. Určite.

Odtiahla som sa od Paula a prišla k Willovej rakve. Pozerala som na jeho viečka, pod ktorými boli dávno nežiariace hnedé oči. V nich sa zrkadlila láska, ktorú mi dával, láska, ktorú mi povedal až na smrteľnej posteli. Povedal mi "Milujem ťa, Cheryl." Posledné slovo v jeho živote bolo moje meno.

Biela pleť, dokonalo nahodený v obleku farby smútku. Toto nebol on. NIE, ZMÝLILI SA A TOTO NIE JE ON!! ON ŽIJE, MUSÍ ŽIŤ!! Slzy prišli. A bolo ich veľa. Padali Willovi rovno na tvár. Kiežby to bolo ako v Tanglet, keď slzy smútku z lásky uzdravil mŕtveho. Náš príbeh sa podobal na ich príbeh, v istom zmysle. Až na to, že náš šťastný koniec neprišiel. Zmeškal to, neprišiel. Kňaz začal hovoriť očistu za túto dušu. A potom nasledovali smútočné reči. Žiadnu som nemala. Nepotrebovala som. Paul to chcel vziať za mňa, ale odmietla som. Toto sa patrí, musím mu povedať veľa.. V takýchto situáciách človek verí vo všetko, len nie v realitu.

Pristúpila som k mikrofónu. Pohľady dvadsiatich ľudí sa do mňa zabodávali ako nože.

,,Broken Chance."

Hlas sa mi chvel, strašne som chcela utiecť.

,,Presne tak by sa mal volať náš príbeh. Dúfala som, že zomrieme v pokoji, jeden vedľa druhého.. Lenže to Will zomrel vedľa mňa. Nemý chlapec mi na smrteľnej posteli povedal : Milujem ťa. A čo je to láska? Viete vôbec, čo je láska? Nie, nemusíte odpovedať. Nikto iný, okrem mňa netrpí HIV chorobou a nečaká dieťa niekoho, kto na tomto svete už nie je. Dieťa niekoho, kto mi robil úsmev na tvári, šťastie v srdci a slzy v očiach jediným úsmevom. A to je láska. Ste to vy sami. A Will ti vedel. Raz mi povedal: Vidím stromy, listy, oblohu, vidím život. Vidím krásne veci, ty vidíš len to zlé. A mal pravdu. Nedokážem v tomto vidieť niečo dobré, Will. Nedokážem to teraz oceniť a hľadať v tom niečo dobré. Nebudem mať dobré, ani zlé dni. Budem mať len dni, kým nezomriem a opäť ťa neuvidím s otvorenou náručou. Pretože ťa milujem, ty pako! Pretože som bez teba zrnko piesku v púšti! Maj sa dobre, Will. Maj sa lepšie ako ja. Milujem ťa, William Jesse Rodesz."

Všetci plakali. A ja? Ja som už ani nevnímala. Nebol to šok, že som tu zrazu sama, že Will mi bude chýbať. Bolo to vážne, zomrela som s ním. Zomrela som s človekom, ktorý však nikdy nezomrel. Nebola som to ja. Nechcela som byť bez neho. Ale musela som, ore mňa a pre Lief.

*.*.*.*.* Epilóg *.*.*.*.*

Teraz, keď ležím na bielej posteli ako štyridsať ročná, spomínam na to s úsmevom. Na Willa, na Paula, ktorý si ma vzal, aby mala Lief otca a rok na to zomrel. Vedel, že som mu nemohla dať lásku, pretože tá patrila iba jednému, ale aj tak to spravil. Lief je na výške, má priateľa. Tak strašne sa podobá na mňa, ale povahou je celý on. Jej priateľ je dobrý, je k nej priam najlepší.

A David? David sa šiel liečiť. Musel. Ale o dva roky spáchal samovraždu. Povráva sa, že ho šikanovali. Čo je na tom pravdy neviem, ale prajem mu všetko dobré tam hore spolu s Cin. Pretože tá sa zabila presne tak ako jej rodičia. Vletela autom rovno pod nákladiak. Nebol to najkrajší pohľad. Nech vám je zem ľahká.

Vytiahla som si spod paže teplomer. 40°C. Zomieram a spomínam na celý svoj život. Na Broken Chance. Pomaly zamdlievam, ale stále sa usmievam. Vychovala som úžasného človeka bez HIV. Ňu zachránili. Deti zachrániť dokážu. Nemohla som sa k nej však veľmi priblížiť. Aj tak som to robila. Nikdy sa však nenakazila.

Je pravdivé svetlo na konci tunela? Pretože ho vidím. Alebo je to Will?? Srdce mi zaplesalo. Spomenula som si, že posledné slová musím nejako zviditeľniť. Vzala som si papier a pero a rýchlo písala, čo som hovorila.

,,Za všetko ďakujem, Paul. Milujem ťa, Lief. A milujem ťa, William Jesse Rodesz. Už čoskoro."

×××

Koniec. Dnes očakávajte ešte poďakovanie.