Live Until Death[DOKONČENÉ]✔

⭐1.⭐

Rýchlo som bežala na bus.. Moja väčšia taška na jedno rameno letela hneď zamnou. Ešte kúsok.. Bus tam už stál. Sakra! Bežala som ešte rýchlejšie. Dvere od autobusu sa zatvorili zrovna, keď som k nim došla. Hneď som zabúchala na dvere. Šofér na mňa pozrel, ale otvoril. Vydýchla som si a nastúpila som. Vypýtala som si lístok na Wonderovú ulicu. To je ulica, na ktorej je moja škola. Hneď pred školou... Keď mi dal lístok išla som úplne dozadu k oknu. Tam sedím vždy.. Je to také moje miesto. Dobre sa tam rozmýšľa. Ako obvykle som so všimla, že na druhej strane pri okne sedí chalan, ktorého tu stretávam už niekoľko rokov. Je tichý a nikto sa s ním nebaví. Vôbec neprejavuje nejaký extra záujem o ľudskú existenciu. Ani mňa si dokonca nevšíma. Len civí cez okno. Moje kamošky si myslia, že je to nejaký tajný vrah alebo mimozemšťan, alebo outista. Jednoducho si z neho robia srandu. Ja ho neriešim.. Radšej vôbec.. Viem totiž, čo z neho cítim.

Hneď som vedel, kto nastúpil. Už som ju vedel rozoznať podľa pachu. Mala jedinečnú vôňu a farbu vlasov. Toto som si predsa musel pamätať. Vždy som sa na ňu potajme pozrel. Ale len tak, aby o tom nevedela. Bola jediná zo školy, ktorá ma neriešila, neodsudzovala. A ak áno, aspoň to nevešala druhým na nos. Aspoň nejaká útecha. Dnes som naozaj nemal žiadnu náladu, preto som si cez svoje čierne vlasy prehodil kapucňu a pozrel von. Mojej mame už začína vadiť, že som sám a nikoho nemám. Vek už na to vraj mám. 118 je vraj tak akurát.

Pozerala som von cez okno a rozmýšľala. Posledné dva roky myslím skoro stále na moju sestru.. Autobus pôjde asi pol hodinu. Popravila som si moju čiernu sukňu a tričko, ktoré sa mi dokrkvali a z tašky som si vytiahla mobil a sluchátka. Zapla som si hudbu. Milujem hudbu. Po večeroch dokonca sama chodievam spievať do jednej malej kaviarne. Milujem to tam. Tí ľudia tam, sú jednoducho úžasný. Aj keď mám 17, viem, že ma obdivujú. Mám podľa nich skutočne pekný hlas. Ibaže netušia, aké hrozné tajomstvo sa môjho hlasu týka. Tiež som najslávnejšia problémová žiačka na škole a to tam skoro ani nechodím.. Dôvod? Chcem žiť, čo najviac! Občas sa tam zastavím, ale je to len také, aby som si napísala veci a prešla vôbec do ďalšieho ročníka. Som tretiačka na strednej a posledné dva roky som sotva preliezla.. Zrazu z čista jasna sa akoby zastavil čas. Všetko sa to udialo tak rýchlo, že sa mi zdalo, že to vnímam tak pomaly. Čo sa stalo? Do nášho autobusu niekto vrazil čelom. Niekto vošiel do proti smeru. V momente som narazila do sedačky predomnou tak ako aj ostatný. Bola som avšak stále pri vedomí. Na hlave som mala len škrabanec, z ktorého tiekla krv. No bohužiaľ podľa toho, čo som cítila som na tom bola oveľa lepšie ako ostatný. Sluchátka som si hneď vytiahla a spolu s mobilom strčila do tašky, ktorú som si prehodila na plece. Nadýchla som sa vzduchu.. To nie.. Musím pomôcť tým, čo prežili. Hneď som sa presunula k tomu chalanovi pri okne.,,Hej hej!" Čakala som kým na mňa pozrie. Nečakala som dlho. Ten na tom bol asi najlepšie zo všetkých.,,Si v pohode? Musíme z tadiaľto dostať ostatných ľudí!" Zvýšila som naňho hlas. V normálnej situácii by som ani na chalana neprehovorila.

Tak toto bola pekná facka, ktorá ma vrátila do reality. "Jasné." Odpovedal som jej a postavil som sa. Prišiel som najprv k nej. Prvýkrát som k nej tak blízko. Wou. "A ty? Si v pohode?" Prezrel som si jej ranu na hlave a potom sa otočil na ostatných. Cítil som benzín. Dofrasa! Nemáme veľa času. Odbehol som k zadným dverám, ktoré som rýchlo otvoril. Nikto si ani nevšimol, že som použil svoju nadprirodzenú silu. Hneď som posielal von tých, čo mohli ísť sami. Horšie to bolo s tími v predu.

Hneď som sa rozbehla k ľuďom v predu.,,Sedem ich zomrelo" Pošepkala som si pre seba šokovane. Cítila som to. Cítim smrť. A najhoršie je.. Neznášam ju.. Musela som sa hneď spamätať, lebo nezostávalo veľa času. Brala som živých ľudí zo sedadiel a podopierala ich o moje rameno. Niekoľkých som takto ešte vyviedla von. Zostal tam ešte jeden. Nezostáva veľa.. Cítim smrť. Znova.. Ale tú nadchádzajúcu. Nemôžme ho zachrániť. Nestihneme. Videla som ako tam už išiel ten chalan, tak som ho schmatla za ruku a ťahala opačným smerom. K ostatným ľuďom. O chvíľu autobus vybuchol. Nezachránili sme vodiča. Snažila som sa to predýchať. Veľa smrti....

"Mohol som ho zachrániť!" Vykríkol som po nej. Vošiel som si rukami do vlasov a zaťahal za ne. Toľko mŕtvych. Bože. Prišiel som k tomu dievčaťu. "Si v poriadku?" Chytil som ju za plecia. Vyzerala dosť zle. Muselo to ňou poriadne zamávať.