Live Until Death[DOKONČENÉ]✔

⭐11.⭐

"Ty si tu doma. Tak niečo navrhni."

,,Ako.. Ja by som išla von, ale.. Už ma prešla chuť" Pozrela som na dvere zamnou.

Prikývol som. "Aj mňa to prešlo." Zamyslene som sa zamračil.

,,No fajn" Hodila som sa na gauč v obývačke. Toto je divné. Ale aspoň mi už nieje z tej smrti zle.

Sadol som si k nej. "Tak si niečo pustíme." Prísť na iné myšlienky je dobrý nápad.

Prikývla som.,,A čo také pozeráš?"

"Ja sa prispôsobím." Usmial som sa.

,,Hm.. Si úplne iný ako iní muži" Zamyslene som povedala.

Zasmial som sa.

,,Mne sa nechce pozerať" Zasmiala som sa.

"Hmm... Tak niečo vymysli. Nie si hladná, mohli by sme niečo navariť."

,,Ty varíš?" Prižmúrila som naňho oči.,,Ok.. Ty si samé prekvapenie"

Zasmial som sa. "Čo by si si dala?"

,,Čo ja viem? Cestoviny?" Zasmiala som sa.

"Fajn. Špagety."

,,Okej" Išli sme do kuchyne. Snažím sa prísť na to, čo je. Pretože jediné, čo viem je, že nieje človek.

Najprv som sa zorientoval v kuchyni a potom sa pustil do varenia.

Sadla som si za stôl a sledovala ho.

Keď to bolo hotové, položil som pred Caitlin plný tanier.

,,Vďaka" Začala som jesť.,,Aj ty si daj" Usmiala som sa naňho. Bolo by blbé, keby mi len navaril a zvyšok nechal tak.

Naložil som si a sadol oproti nej.

,,Bru chuť" Povedala som s plnými ústami.

"Aj tebe."

Keď sme dojedli, zas bola nuda a ešte nebol ani len večer. Pohľadom som hypnotizovala hodiny na stene.,,Ten čas tak pomaly beží" Zavrčala som na ne.

Zasmial som sa.

,,Nenapadá ti niečo, čo by sme..." Ešte som ani nestihla dohovoriť a ozvalo sa otvorenie dverí.,,Okamžite hore!" Spanikárila som a schmatla ho za ruku a ťahala zamnou do izby.,,Sakra, sú tu skôr, než by som čakala" Povedala, keď som za nami zatvorila dvere od mojej izby.

"Počkaj, čo?"

,,Čo?" Pozrela som naňho.

"Čo sa stalo?"

,,Oni... Došli rodičia" Povzdychla som si.

"Aha. Tak ja pôjdem oknom." Mykol som plecom.

,,Nemusíš odísť" Zamračene som naňho pozrela. Čo tu budem sama?

"Ostanem, ak chceš."

Prikývla som.,,Ale.. Moji rodičia o tebe nesmú vedieť.. Keby zistili, že tu mám chlapa.. Asi by..." Zamyslela som sa. Čo by vlastne mohli. Zrieknuť sa ma v podstate už zriekli..

"Neboj. Keď niečo, doučuješ ma." Žmurkol som na ňu.

,,Som v klube feministiek.. Vieš to, že? Doučovanie je moc slabé, pre situáciu u mňa doma"

"Hmm... Tak tu som akože za trest, tvoj trest. Že sa máš naučiť výchadzať s chlapmi." Zasmial som sa.

So smiechom som si odfrkla.,,Podľa mňa sem ani neprídu.. Ako vždy" Zachechtla som sa.

Zdvihol som obočie, no nekomentoval som to.

Sadla som si na posteľ.,,Nejaká téma?"

"Čo ty a život?"

,,Ja a.. Život?" Zarazila som sa.

"Niečo mi povedz."

Zachechtla som sa.,,No. Mám rodičov.. Mam kamošky.. Spievam.. A to je všetko" Usmiala som sa naňho.,,Čo ty?" Rýchlo som sa snažila zmeniť tému.

"Rodina, Sam, škola, priatelia."

,,Uhm." Postavila som sa a prechádzala sa po izbe.

Zasmial som sa a obzrel okolo.

,,Viem... Že niesi človek" Začala som a zahryzla si do pery. Možno som to nemala vyťahovať.

Prekvapene som na ňu pozrel. Pomaly som k nej išiel. "Tak čo teda som?"