Live Until Death[DOKONČENÉ]✔

⭐26.⭐

"Kto si? Čo je Liliana zač? Tvoja sestra?"

,,No.. Ja.. Niesom podľa nej víla.. Ak by ti to pomohlo. Liliana je víla.. Na základnej škole víl, kam som chodila bola moja najlepšia kamarátka.. Ale na jej oslave sa to pokazilo a mňa prestala za vílu považovať.. Zvyšok hovorila vtedy ona.. Tak ma nenávidela a robila mi napriek.. Preto som nešla na strednú tam, ale sem.. Do normálnej.. No a.. Ona.. Zabila mi sestru" Zahryzla som si do pery. V podstate som mu asi nové informácie nepovedala, ale o niektorých by som rada pomlčala.

Objal som ju.

Schúlila som sa mu v objatí.

"Chceš ísť do školy?"

Uškrnula som sa.,,Teraz nechcem ísť nikam" Spokojne som zamurčala. Pritisla som sa k nemu ešte bližšie.

Zasmial som sa. "Tak sa povozíme, pretože zastávku sme už prešli."

Zasmiala som sa.,,Dobre."

Usmial som sa.

Odtiahla som sa od neho.,,Moja sestra mi bola podobná. Tiež mala ružové vlasy" Usmiala som sa.,,Netuším prečo ružové. Mama má hnedé a otec tiež" Zamyslela som sa.,,A nikdy sme si ich nefarbili"

"Sú nádherné."

Usmiala som sa.,,Vďaka... No.. Pointa je, že som temná víla" Zahryzla som si do pery.,,A mám ružové vlasy..ako..nevyzerám moc temno" Zachechtla som sa.

Zasmial som sa. "Temná víla. Hmm.. Ja som upír. Tiež temná bytosť."

,,No.. Inak zvaná som Banshee" Podľa tohto názvu by mu to malo hovoriť viac.,,Niečo ako víla smrti?" Mykla som plecom.,,Však ma teraz nebudeš nenávidieť? " Pozrela som mu do očí.

"Nie." Usmial som sa na ňu.

Usmiala som sa a objala ho.,,No už to vieš.. Preto dokážem krikom zabiť"

Prikývol som.

,,No.. A keď sme pritom.. Prepáč, že som ťa vtedy hodila o posteľ" Zahryzla som si do pery.

"Nemáš sa za čo ospravedlňovať."

Mierne som sa usmiala.

Autobus došiel na konečnú.

Vystúpili sme.

"Čo teraz?"

Zasmiala som sa.,,Tu som ešte nebola.. Môžme sa tu porozhliadať.. Prechádzka predsa neuškodí.. Aspoň zhodíš" Buchla som mu po bruchu a potichu sa zasmiala. Áno. Robila som si srandu.. Už cez tričko sa dala vidieť jeho vypracovaná postava.

"Pff.."  Odfrkol som si. "Aspoň nie som sám." Udrel som ju po zadku a zasmial sa.

,,Hej" Zavrčala som naňho. Tak toto si ešte nikto nedovolil. Teda.. Jeden chlap zo školy raz. Skončilo to tak, že ma prosil o to, aby som mu neodrezala ruku nad ktorou som stála s pílou.. Ach.. Staré dobré časy.

Zasmial som sa. "No poď." Chytil som ju za ruku.

Išla som za ním. Cestou som ho vraždila pohľadom.

"Už sa toľko nečerti." Pozrel som na ňu cez plece.

,,Lebo, čo? Zabrániš mi v tom?" Zamračila som sa.

"Cait..." Povzdychol som si.

Uškrnula som sa.,,Som feministka.. To si pamätaj" Musel vedieť na čo narážam.

Pretočil som očami.

,,Kam to vlastne ideme?" Porozhliadala som sa.

"Chcela si sa prejsť."

,,Tak dobre.... Aspoň daj tému"

"Hmm.. Ale poď vedľa mňa, nie za mnou."

,,Keď ideš tak rýchlo.. Kam sa ponáhľaš? " Pretočila som očami.

Spomalil som.

Konečne sme išli vedľa seba.

"Vždy si bola taká ako teraz?"

,,Ako to myslíš?"

"Tie párty, alkohol, ulievanie sa zo školy.."

,,Uhm.. Nie" Povzdychla som si.

"A... Nejako to rozveď."

,,No.. Začala som s tým pred dvoma rokmi.. Keď moja sestra umrela. Ale zato tak často to nerobím"

"Iste. Vôbec často."

,,Myslím to vážne" Prekrútila som očami.,,Ale keď.. Tak mi to pomáha odreagovať sa"

Objal som ju. "Rozumiem ti."

,,Robíš to tiež?"

"Ja sa utápam v krvi a whisky. Alebo sa vyhýbam krvi, dokým takmer neumriem."

,,Oh.." Objala som ho.,,To si nerob.. Život je dôležitý.. Nieje dobré sa s ním zahrávať.

Objatie som jej opätoval.

,,Vieš... Keby som umrela.. Chcela by som nezvyčajný pohreb." Zachichotala som sa.,,Chcem loď. Plnú lupienkov ruží prípadne s ružami na mne. Milujem ich. A chcela by som pri sebe dopis od niekoho, komu na mne záležalo počas života.. Niežeby som si ho mohla prečítať, ale.. Možno v druhom svete.. Nikdy nevieš ako to chodí. A chcela by som byť na tej lodi poslaná do neznáma." Usmiala som sa. Je to tak pekná predstava.

"Nemysli nad smrťou. Myšlienky na ňu, ťa postupne ničia zvnútra."

Trpko som sa zasmiala.,,Ja som smrť.. Ja som obklopená smrťou.. Nemyslieť na ňu je.. Nemožné.. Aspoň v mojom prípade" Mykla som plecom.,,Ale fajn... Máš inú tému?"

"Niečo vymysli."

,,Hm.. Po čom najviac túžiš?"

"Neostať sám."

,,Však niesi sám"

Trpko som sa zasmial. "Vždy ma všetci opustia."

,,Máš predsa rodinu.. Aj Sam.. Aj mňa.." Dočasne.,,No a ak ťa opustia.. Vždy sa nájde niekto nový.. Musíš mať nádej.. Každý ti predsa do života niečo dá.. To je jednoducho kolobeh" Usmiala som sa.

"S rodinou sa pomaly odsudzujeme. Vždy niekam odídu. Sam ide po škole bývať k otcovi. Do Austrálie. Ostala tu dokončiť iba školu. A ty.. Veď sme sa teraz... Odcudzili."

Sklonila som hlavu. Toto vážne zabolelo aj mňa. I keď.. Možno má pravdu..,,Hm... Keď.. To tak vnímaš.. Stále" Povedala som potichu.