Live Until Death[DOKONČENÉ]✔

⭐10.⭐

,,Ahoj Linda" Sadla som si k nej.,,Ahoj Lin" Objala ma. Konečne Lin.. Bolo fajn počuť to.,,Ako dopadlo pečenie?" Pozrela na mňa.,,Pečenie?" Zamračila som sa.,,Oh.. Jasné.. Super." Zachechtla som sa.,,Hm.. A čo si piekla? Zostalo niečo? Môžem prísť?" Spustila otázky. Zasmiala som sa na nej.,,Je mi ľúto. Nič nezostalo..nepiekla som veľa.. A boli to len muffiny.. A prísť.. Samozrejme!" Usmiala som sa na ňu.

Sam dnes nebola vo svojej koži. Asi bude mať svoje dni.

,,Môžeme piecť spolu!" Povedala nadšene..,,Ehm.. To nie. Mne.. Stačilo včera" Usmiala som sa.

"No tak, Sam." Drgol som do nej a ona zavrčala. Ako tiger.

,,Hm.. Prídeš aj tento piatok?" Spýtala som sa.,,Och.. Prepáč.. Ja.. Nemôžem.. Mám rande s priateľom" Usmiala sa. Zasmiala som sa.,,To nevadí.. Dobre. Hlavne sa bav"

Celý deň som sedel v tichosti vedľa Sam.

,,Čo mieniš spievať?" Spýtala sa ma po skončení školy.,,Asi moju najobľúbenejšiu.. Konečne.. Keďže minule som nemohla" Mykla som plecom.,,Škoda, že tam nemôžem byť.. Ale rozhodne mi ju pošli dobre?" Usmiala sa.,,Okej"

Išiel som okolo Sam potichu ako mucha. Po špičkách, nech sa mi nič nestane. Okolo išiel nejaký chalan z tretieho ročníka. "Uhni, idiot!" Zavrčala po ňom.

Vyšli sme zo školy.,,Tak.. Pôjdeme niekam alebo..?" Pozrela som na ňu.,,Ehm.. Ja sa dnes mám stretnúť s Nickom." Pozrela do zeme. To je jej priateľ.,,Aha.." Pozrela som do zeme. Je ťažké užívať si život, keď zrazu nemáš s kým.

"No tak Sam!" Kričal som za ňou, no bolo neskoro. Dnes budem musieť ísť k sebe domov. Ak nechcem umrieť. Bol som pred školou, keďže bolo koniec vyučovania.

,,Tak.. Vidíme sa.. Zajtra v škole" Povedala Linda a rozlúčili sme sa.,,Jasné.. Pa" Povdzychla som si. Super.. Budem sama.. Zostávajú mi len tri týždne.

V tom množstve ľudí som zbadal Caitlin. Samú. Išiel som za ňou. "Ahoj, Cait." Pozdravil som ju, keď bola ku mne otočená chrbtom.

Zavrčala som a otočila sa.,,Lin!"

"Jasné, Cait." Široko som sa usmial.

Pokrútila som nad ním hlavou a zasmiala sa.,,Čo tu? Sám?" Zdvihla som obočie.

"Sám. Bohužiaľ. Ty?"

,,Uh.. Linda.. Práve odišla" Zasmiala som sa a jej meno zvýraznila.

"Hmm... Nechceš sa prejsť?" Zasmial som sa.

,,Dobre" Usmiala som sa. Aj tak nemám, čo iné robiť.,,Ale.. Pôjdem najprv domov si odložiť veci.. Ak chceš môžeš ísť somnou....aj tak tam nikto nebude" Pošepkala som si zvyšok pre seba.

"Dobre." Usmial som sa. Počul som, čo povedala. Ja mám svoje veci v skrinke, preto som sa opýtal. "Ak chceš, môžem ti tašku vziať."

,,Nie.. Vďaka.. Myslím, že takú váhu ešte zvládnem" Zasmiala som sa.

"OK." Zasmial som sa.

Došli sme ku mne. Už som išla odomykať, keď som zacítila smrť. V uličke hneď vedľa. Vystrela som sa. Prečo vždy keď som pri tom blízko sa to stane?,,To nie" Zašepkala som.,,Poď dnu.. Rýchlo" Stiahla som ho dnu a išla do izby. Chcela som byť od toho izolovaná. Zas ten zlý pocit.

"Stalo sa niečo?" Starostlivo som na ňu pozrel.

Srdce mi bilo ako splašené a bolo mi trochu zle. Ešte chvíľa a prejde to.,,Nie.." Usmiala som sa a odložila si veci.

Prišiel som k nej a otočil ju k sebe. "Mala by si si sadnúť. Kde máš kuchyňu. Voda ti pomôže."

,,Ach.. Som v pohode" Odstúpila som od neho..,,Hej.. Poď dole no.." Povedala som a išla dole. Nabrala som si vodu v kuchyni. Mal pravdu. Tú predsa potrebujem.

Mal som čo robiť, aby som nevybehol von. Krv bolo cítiť veľmi jasno.

Vypila som vodu a snažila sa dýchať.,,Aj tebe je niečo?" Nechápavo som naňho pozrela.

"Nepočula si krik?" Zamračil som sa. Znova niekto kričal. Vybehol som von. Nemohol som to nechať iba tak. Vo vedľajšej uličke, ležali na zemi dvaja ľudia. Už z diaľky som vedel, že muž je mŕtvy a žena je iba zranená. Krvácala, kričala a plakala. "Madam!" Išiel som k nej a cestou volal 112.

Počul krik? Ja som nič nepočula. Hneď som vybehla za ním. Pozrela som na tých ľudí.,,Prečo všade musí byť smrť?" Zakliala som pre seba potichu.,,Nemá veľa času.. Lekári nestihnú prísť" Povedala som a pozrela som na Deana.

Vošiel som si rukami do vlasov. "Toto budem ľutovať." Pribehol som k tej rannej žene. Na jej bruchu bola rana. Hlboká, no nie smrteľná. Ona to prežije. Bundu ktorú mala na sebe som jej ju zatlačil. Mužovi som však pomôcť nevedel. Jeho tep bol tak slabý, že pôsobil ako mŕtvy.

Zdvihla som obočie a sledovala ho.

Keď prišla sanitka, vzali ju k sebe.

Keď bolo po všetkom vrátili sme sa s Deanom ku mne.,,Počul si krik?" Položila som mu otázku.

"No áno. Zdalo sa mi to ešte keď sme boli vonku a ty si ma rýchlo ťahala dnu. Možno som to druhýkrát nepočul a iba si to myslel. Neviem. No bolo to tak." Mykol som plecom.

,,Hm.." Neveriacky som naňho pozrela.,,No dobre no"

Nevinne som sa usmial.

Zamračila som sa.. Tento pohľad mal aj u riaditeľa.,,No, čo budeme robiť?" Zdvihla som obočie.