Live Until Death[DOKONČENÉ]✔

⭐14.⭐

"Daj mi šancu." Zašepkal som jej do ucha.

,,Po.. Tomto?" Vyslovila som zo seba horko ťažko.

"Cait.."

,,Pusť ma" Vzlykla som.

Povzdychol som si. Nedokážem sa vrátiť k tomu, aký som bol. Pustil som ju.

Hneď som sa oprela o stenu a skĺzla dole. Utrela som si slzy. Nechcem, aby ma niekto videl plakať. Ani on. Jednoducho nie.. Ja na verejnosti neplačem.

Vzal som ju na ruky. Dnes doma nikto nie je, preto som ju vzal k sebe a položil na posteľ.

,,Čo robíš?" Pozrela som naňho ako som sedela.

Sadol som si k nej. "Dohnal som ťa k slzám." Zamrmlal som.

Odfrkla som si. Čudoval by sa aké to je u mňa ľahké.

Vošiel som si rukou do vlasov. "Prepáč."

Povzdychla som si.,,Prečo tak veľmi chceš, aby som ti dala šancu?"

"Vidím ťa v autobuse.. bude tri roky. Každý deň.. Takmer. V škole poznám dobre iba Sam. A ty vieš kto som a hneď si ma odsúdila. Chcem ti ukázať, že som iný. Aj keď je to s tebou ťažké."

Pozrela som naňho.,,No tam vonku si mi to fakt dokázal" Zamrmlala som.

"Keby si ma stretla pred takými osemdesiatimi rokmi, bola by si naozaj mŕtva."

Šokovane som naňho pozrela.

Pozrel som na zem. Nie som hrdý na to, aký som bol.

,,Vieš.. Neznášam smrť" Zamyslela som sa.

"Ja som jej už spôsobil dosť. Preto sa jej vyhýbam."

,,Skôr by som povedala, že ťa priťahuje.." Primkla som pery do rovnej čiary.

Zdvihol som obočie.

,,Inak by si nestretol mňa.." Zdvihla som obočie.,,Už pôjdem" Postavila som sa.

Išiel som k nej. "Odvediem ťa. Je to odtiaľto k tebe ďaleko."

Pozrela som naňho.,,Tak.. Dobre.." Prikývla som.,,Počkať" Zahryzla som si do pery.,,Ja ale.. Nemôžem domov.. Dnes je doma mama. Má voľno.. No a.. Ja mám ešte problém, kvôli tomu včerajšku. Takže predpokladám, že ma nechce vidieť" Pozrela som do zeme.

"Hmm.. Môžeš tu zatiaľ ostať. Odvediem ťa po škole." Slabo som sa usmial.

,,No ja neviem..."

Sklonil som hlavu.

,,No.. Fajn.." Cúvla som, aby som si znova sadla na posteľ a keď som si sadla pozrela som na zem.

Bolo to divné, no bol som rád, že je tu.

,,No.. A.. Čo tu?"

"Môžeme si zahrať hru."

,,Akú?"

"Môžeš si vybrať."

,,Ty si tu doma" Mykla som plecom.

"A ty si hosť." Za ruku som ju pritiahol k poličke s hrami.

Zamyslela som sa.,,Ja.. Rada by som využila všetok čas najlepšie ako sa dá.. Nemám rada premárnený" Usmiala som sa.

"Môžeme sa pri tom aj rozprávať. Tak to bude viac vecí na raz."

,,No.. Fajn.. Ale ja.. Vážne neviem" Ukázala som na hry.

Zasmial som sa. "Tak pôjdeme zaradom a keď ťa nebude baviť, pôjdeme na inú."

,,Ale ja.. Som ešte žiadnu nehrala"

Široko som sa usmial. "Tak to zmeníme."

,,Hm.." Mykla som plecom.

Zapli sme prvú hru a začali hrať. Vždy sme po nejakej dobe hru vymenili a začali hrať inú.

Bolo to celkom zaujímavé a aj som sa bavila. Aspoň som skúsila ďalšie nové veci.

"Čo teraz?" Opýtal som sa, keď sme skúsili všetky hry.

,,Ja neviem.. Poďme von" Mykla som plecom.

"OK." Postavil som sa a poodkladal všetky hry.

Postavila som sa a obzerala sa zatiaľ po jeho izbe.

"Ideme?" Otočil som sa k nej.

Prikývla som.

Otvoril som dvere. Nikto tu okrem nás nebol.

Vyšla som von a obzerala som sa.,,Bože.. Ty bývaš v paláci?" Pretočila som očami.

Zasmial som sa. "Žije nás tu veľa. A je to rodinné sídlo." Mykol som plecami.

,,Bože" Rodinné sídlo upírov.. To aby som sa odsťahovala..

"Poď." Potiahol som ju za ruku. Za domom je jazero s mólom.

Išla som za ním.

Zastali sme až pred jazerom.

,,Prosím povedz mi, že tu neschovávate pozostatky svojich obetí"

Zasmial som sa. "Nie."

,,Dobre.. Aspoň nejaká upokojujúca správa" Zasmiala som sa.,,Inak to tu je pekné" Usmiala som sa.

"Preto som ťa sem vzal." Usmial som sa na ňu.

Išla som si sadnúť na lavičku pri jazere a sledovala som ho. Bolo to vážne nádherné. Toto je dobré miesto na premýšľanie osamote.

Ostal som stáť trocha ďalej od nej. Chcel som ju nechať nech si to vychutná.

Bolo fajn sedieť tu a sledovať výhľad. Ibaže pri všetkom čo je dobré, mi napadne, že to nebude trvať večne.. Teda.. Najmä u mňa.