Live Until Death[DOKONČENÉ]✔

⭐37.⭐

,,Prečo tá červená?" Spýtala som sa.

"To je túžba, Cait. Chcem ťa až príliš." Zašepkal som.

Usmiala som sa.

"Nemala by si sa usmievať. Toto nie je dobré. Čo ak ti ublížim? Čo ak sa neudržím?"

,,Dean" Chytila som jeho tvár do rúk.,,Si isto silnejší, než nejaká túžba. Ja verím, že si.. Verím ti"

Objal som ju. "Ani nevieš, ako veľa pre mňa znamená, že mi veríš."

Objatie som mu opätovala.,,Ty pre mňa veľa znamenáš"

"Milujem ťa."

,,Ja teba tiež" Usmiala som sa a pobozkala ho.

Ihneď som začal spolupracovať.

Po chvíli som sa odtiahla.,,Prečo vtedy, keď si po mne išiel, ako ti Liliana povedala.. Vieš čo.. Si mal červené oči?"

"Hnev. Bol som nahnevaný."

,,Oh.." Zahryzla som si do pery.,,Akoto, že si sa vlastne vtedy ovládol? Hm... Chcel si mi ublížiť" Zamračila som sa. Zaujímalo ma to.. Ako to celé uňho chodí. V jeho upírskej hlave.

"Vedel som, že ak by som ti ublížil, potom keby som vychladol, ľutoval by som to."

,,Aj napriek tomu, čo som spravila?"

"Cait.. Ja som ťa mal rád už dlho."

Zdvihla som obočie.

Nevinne som sa usmial.

,,Ako dlho?"

"Nooooo....."

Naliehavo som naňho pozerala.

"Fajn.. Asi odvtedy, čo som ťa prvýkrát uvidel." Sklonil som hlavu.

,,Čože?" Skríkla som a prevalila ho pod seba.,,Prečo si nič nepovedal?"

"Tvoja povesť..?"

,,Prvý rok školy som bola normálna.. Ak si si všimol.. Potom sa všetko zmenilo.. Aj moje správanie. Prvý rok som bola obyčajný outsider" Zasmiala som sa.,,Žiadna povesť, žiadny kamaráti, žiadna zábava..." Zamračila som sa.

"Ja som sem prišiel až neskôr. Vtedy si už bola.. Iná."

Trpko som sa zasmiala.,,Mohol si celý čas urobiť niečo.. Prehovoriť.. A teraz.." Zliezla som z neho. Nechá si to celé na posledné týždne môjho života?

"Cait.." Povzdychol som si a posadil sa.

Chytila som sa za hlavu.,,Mohli sme byť spolu.. Už vtedy.. Mohla som byť šťastná.. Dlhšie" Padla som na kolená.

Prišiel som k nej a zdvihol ju. Sadol som si s ňou na posteľ.

Krútila som hlavou do strán.

"No tak, zlato. Ako som mohol vedieť, že by si ma mohla milovať?"

,,Nebuď blbý" Zavrčala som naňho.,,Si dokonalý.. Akoby som ťa nemohla milovať?" Pokrútila som nad ním hlavou.

Ticho som sa zasmial. "Ja ani zďaleka nie som dokonalý."

,,No hej.." Potľapkala som ho po pleci.,,Každý má o sebe nejakú mienku"

Zasmial som sa. "Vieš ja.. Rád by som ťa predstavil svojej rodine."

,,Tej.. Obrovskej upírskej rodine" Prikývla som.,,Hm.. To bude zaujímavé"

Zasmial som sa. "A vieš, ako by som ťa chcel predstaviť?"

,,Ako?"

"Ako svoju snúbenicu." Ako na mne sedela, ukázal som jej prsteň.

Šokovane som naňho pozrela a sánka mi padla k zemi.

"Pochopím, keď povieš nie."

,,Poznáme sa len pár dní. A.. Chodíme spolu len pár dní.. Nieje to.. Nejak skoro?" Vyvalila som oči.

"Ja viem. Ale stihli sme sa už aj pohádať. Rozísť. A ja.. Mám strach, že ti dôjde aký som kretén a opustíš ma."

,,Tak ma žiadaš o ruku?" Trpko som sa zasmiala.,,Zlato.. Ja.. Neopustím ťa.. Ale.. Vieš, že ešte nie som ani dospelá.." Zahryzla som si do pery. A ani nebudem.

"To mi nevadí. Ja Len chcem aby si bola moja."

,,Ja som tvoja.. A Do smrti nebudem nikoho iného.. To ti Sľubujem" Usmiala som sa a pobozkala ho.

"Takže hovoríš nie?" Opýtal som sa s malou dušičkou. Vedel som, že je to skoro, no aj tak ma to ranilo.

,,Nemôžem mať svadbu, keď ešte niesom dospelá.."

"Kto tvrdí, že sa musíme hneď brať? A k tomu, ak to tvoji rodičia schvália, môžeš sa vydávať aj neplnoletá."

,,Zlato..ja..NIE..Nie.. Ja to nemôžem.. Je moc skoro.. Ja.. Vzala by som si ťa.. Možno o pol roka? Čo povieš?" Zahryzla som si do pery. Nemôžem mu dávať falošnú nádej na svadbu.. I keď.. Aj toto je jedna z nich.

"O pol roka mi povieš áno?"

Ach.. Už som mu klamala dosť.,,Áno.. Jaaaa..Idem" Vybehla som z izby a zamkla ho tam. Zdola som si vzala šaty, do ktorých som sa obliekla, ktoré vyseli čisto vyprané a hneď som bežala s plačom do parku. Skončila som tam sedieť na lavičke a plakať.,,Liliana!" Zrevala som. Objavila sa pri mne,,Čo je?" Prekrútila očami.,,Prečo.. Prečo si mi to všetko spravila? Prečo?" Plakala som stále viac.

Ostal som sedieť na posteli. Sledoval som prsteň v mojej ruke.

,,Prečo si ma musela zabiť?" Smrkla som.,,Pretože.. Hm.. Ja neviem.. Ty a tvoja sestra ste mi liezli na nervy.. Tuto to máš. Trp..aj tak.. Bude to bezbolestná smrť.. Absolútne nič nepocítiš. Preto som trochu sklamaná, že ťa nezabil ten upír.. To by bolo horšie.. No.. Ale aspoň ťa zabije psychicky" Zasmiala sa.,,Si zvrátená.. Neznášam ťa"

Keby mi aspoň odpovedala priamo...

Liliana zmizla a ostala som tam sama. Sedieť.. Plakať..

Obliekol som sa a prsteň si odložil.