Správkyňa osudu [Výnimoční #1]

★ 13. kapitola - Pretrhnuté puto ★

Uf, no teda, človek na chvíľu vypne a zrazu preletí dvadsať dní od poslednej kapitoly a ja ani netuším ako :3 Ani by som sa nečudovala, keby nikto nevedel, čo sa vlastne stalo (sama si nepamätám :D). Ale tak za tri dni máme Vianoce a keďže viem, že sa na Wattpad tak ľahko nedostanem, určite nie, čo sa týka vydávania príbehov, tak vám chcem aspoň takto, symbolicky, popriať šťastné a veselé sviatky, nech sa vám všetkým splnia priania a nech tieto sviatočné dni strávite obklopení tými, ktorých máte radi :* 

Kapitola je drsne nevianočná, ale tak čo už, nie všetko môže byť autentické :D 

Vyjavene som hľadela do očí upíra, ktorý na mňa zízal ako na obľúbený kus mäsa. Nepáčilo sa mi to, rovnako tak fakt, že môj najlepší kamarát, Lynn a Myron sa ocitli v ich pazúroch. Renth vedľa mňa bol až podozrivo pokojný, pohľad mal sústredený a ostražitý, ruka mu trpezlivo odpočívala na opasku. Očami behal sem a tam po okolí aj medzi štyrmi mužmi, ktorí nám blokovali cestu. Nemusela som byť telepat, aby mi došlo, že sa snaží nájsť cestu von z tejto šlamastiky.

„Zblízka vyzeráš ešte krajšie, maličká," prehovoril náš nečakaný spoločník.

Upír ku mne podišiel bližšie a prešiel ma takým otvorene nemravný pohľadom, až sa mi zdvihla žlč. Postavil sa do svetla lampášov, takže som si ho konečne mohla obzrieť aj ja. Bol krásny, ale akýmsi zvráteným, neprirodzeným spôsobom, oči mal takmer bordové a pleť bledú ako vápno. Na krku sa mu ťahali vystúpené čierne žily.

„Žiaľ, nemôžem povedať to isté," povedala som a myslela to vážne. Vo svojom živote som si upírov predstavovala už veľakrát, samozrejme, pochádzam predsa z generácie posadnutej týmito nemŕtvymi pijavicami, ale v mojej hlave vyzerali inak - krajšie, lepšie a menej, no desivo.

Ledva som stihla mrknúť a zrazu som bola pritisnutá o stenu a upír stál tak tesne pri mne, že som cítila chlad, ktorý sálal z jeho tela. Žiadny tlkot, hruď sa mu nedvíhala pri nádychu... Za to moje srdce uháňala ako opreteky aj zaňho. Sklonil ku mne hlavu a prisahám, že som vtedy zabudla úplne na všetko - ako sa dýcha, kde som alebo čo robia ostatní.

„Povedz, máš strach, srdiečko?" zapriadol. Tep mi vyskočil hádam na dvesto, keď mi nosom prešiel po krku.

„Mala by som mať?" vytisla som zo seba a zúfalo si želala, aby mi dal konečne pokoj.

„Si rozkošne naivná," zasmial sa a vzápätí zastonal. „Zomieram túžbou zistiť, či si rovnako sladká ako vyzeráš." Smiešne, že to hovorí práve niekto, kto je dávno mŕtvy... Musela som si zahryznúť do jazyka, aby som to nevyslovila nahlas. To by som si už rovno mohla kopať hrob.

Pozrela som sa poza upírovu hlavu na Rentha, ktorý pracoval na tom, ako nás zachrániť. Spoza opaska opatrne vytiahol athame. Jeho pohľad sa stretol s mojím a ústami naznačil Zabav ho. Potom som len ohromene sledovala, ako si čepeľou prešiel cez dlaň, objavila sa tam dlhá červená ryha a na chodník dopadlo pár kvapiek jeho krvi. Všetci traja upíri hneď upriamili pozornosť naňho, oči hladné a tesáky vycerené.

Ich vodca, ktorý ma tisol k múru kostola tiež prudko zdvihol hlavu a vetril vo vzduchu ako pes. Nemohla som Renthovi pomôcť bojovať, určite nie proti upírom, mojou jedinou šancou, ako byť prospešná, bolo zamestnať štvrtého nemŕtveho skôr, ako zničí všetky Renthove pokusy ako nás všetkých do jedného dostať späť do Mervely.

So sebazaprením som natiahla ruky a vzala upírovu tvár do dlaní. Takmer som vyjakla pri kontakte s jeho mrazivou pokožkou.

„Vieš, že ma upíri vždy vzrušovali?" prehodila som koketne. Odvážnejšie, než som sa cítila, som si rozopla bundu a odhalila mu holý krk aj rameno, dúfala som, že pach mojej vlastnej krvi ho odláka od tej Renthovej. Nepočula som, čo sa tam deje, buď to bolo hukotom v mojich ušiach, alebo len pracoval tichšie, než som očakávala.