Správkyňa osudu [Výnimoční #1]

★18. kapitola - Ohnivé jazyky ★

Ahojte :) Už tradične po týždni prinášam novú kapitolu, ktorou sme zase o krôčik bližšie ku kincu prvej časti Výnimočných. Hneď na úvod vás musím varovať, že s časťou nie som veľmi spokojná, možno sa vám bude zdať pritiahnutá za vlasy alebo len čudná, takže sa dopredu ospravedlňujem :) 

Enjoy :) 

Zalapala som po dychu a inštinktívne cúvla. Oslepujúce strieborné svetlo mu vytrysklo z kože akoby to bol reflektor a bolo také jasné a prudké, že som sa nakoniec musela odvrátiť. Nagasi nasledovali môj príklad, a to bola presne tá príležitosť, ktorú Renth potreboval. Netuším, kde sa vzal, či sa skrýval kdesi za kríkmi alebo v dome, no na moment sa jeho zlaté vlasy zablysli v temnote ako slnko, keď sa prikradol ku Cadmusovi, ktorý držal vydeseného Setha a bez okolkov mu vrazil gladius do krku. Nakedy sa Thanatos a Ahriman spamätali, Renth bol dávno preč.

Na zápästí som zacítila dotyk prstov a mykla som sa, keď mi zišlo na um, že to môže byť Ermann. Namiesto neho tam stál Renth a podával mi athame.

„Vezmi Setha a zmiznite odtiaľto," kázal mi.

„A čo ty?"

„Ja sa o seba viem postarať," povedal a na potvrdenie svojich slov sa rýchlo uhol, keď sa naňho vrhli naraz obaja zvyšní jašteri. Strelila som pohľadom na Ermann, svetlo z neho dávno vyprchalo, no stále ležal na zemi a nehýbal sa. Možno je mŕtvy. Nie, také šťastie by sme nemali. Teraz však nepredstavoval hrozbu, tak som urobila presný opak toho, čo mi Renth kázal – vrhla som sa do bitky spolu s ním.

Keďže moje vedomosti boja sú viac než chabé, postupovala som podľa čistej intuície, počúvala svoj pud sebazáchovy a podvedomie, ktoré sa zdalo akési isté tým, čo robí. Renth odrazil Thanatosovu dýku, ktorá bola mierená na jeho bok a keď sa otočil, aby odblokoval Ahrimana, ktorý útočil spredu, vrhla som sa po čiernom jašterovi.

„Annelie, nie!" zakričal na mňa Renth nesúhlasne, ale Ahriman mu nedal šancu prísť mi na pomoc. Bolo to len na mne. Buď sa na mňa znova usmeje šťastie a zlikvidujem ďalšieho netvora, alebo zomriem, kým sa o to budem pokúšať.

Thanatos si ma opovážlivo premeral planúcimi očami a nepotrebovala som vedieť čítať jeho myšlienky, aby som vedela, čo sa mu preháňa hlavou. Slabá...bez skúseností alebo výcviku...neschopná... Áno, to všetko som bola, ale išlo mi hlavne o to dať Renthovi – a Sethovi – viac času. Smrti som sa nebála, skôr toho, koľko ľudí bude obetovaných pre moje prežitie.

„Ty tuším naozaj chceš umrieť," podpichol ma Thanatos. Pevnejšie som zovrela rúčku athame, oproti tomu prvému razu mi to už prišlo prirodzenejšie, v mojej dlani pôsobil povedomejšie a všetky nervy mi brneli z tej nečakanej sily, ktorá mi odrazu bola vložená do rúk.

„A ty tuším priveľa rozprávaš," odvrkla som.

Len tak-tak som sa stihla uhnúť ostrej čepeli, ktorá mi mala rozťať hrdlo. Thanatos naozaj nestrácal čas a zaútočil na mňa znovu, tento raz nižšie, na brucho a ja som ho všetkou silou bodla athame rovno do ruky. Zvreskol, myslím, že skôr od hnevu, ako od bolesti a opakom prebodnutej ruky mi strelil facku, až som stratila rovnováhu. Vstávaj, vstávaj, vstávaj! kričala som na seba. No bola som príliš slabá, aby som sa dokázala zase postaviť.

Pregúlila som sa na chrbát, práve včas, aby som postrehla ten neskutočný hlad a potešenie v Thanatosových rubínových očiach. V hustej tme naokolo ho takmer nebolo vidieť, čo tak splýval – bol len červeň jeho očí, nebezpečenstvo jeho úsmevu, čepeľ jeho noža. Takto mám umrieť? Na zemi, bez skutočného boja, s vedomím, že som znovu oživila zlo, ktoré už každý pochoval? To by sa mojim rodičom istotne nepáčilo, že som zomrela bezbranná, zahnaná do kúta, porazená... Tá myšlienka vo mne prebudila silu, akú som ani nevedela, že mám.