Správkyňa osudu [Výnimoční #1]

★ 8. kapitola- Volanie Najkrajšej ★

Eh...Akosi neviem, čo mám napísať...Neozvala som sa skoro mesiac...Mala som na to svoje dôvody, keďže škola ma naozaj naplno vyčerpáva, ale aj tak mi je to blbé, keďže určite nie som jediná študentka na Wattpade a iné predsa len pridávajú pravidelnejšie...Navyše mám normálne strach z toho, koľko ľudí si vôbec spomenie, že toto existuje... No nič, uvidíme a odteraz sa naozaj pokúsim polepšiť...hoci....asi by som nemala dávať plané sľuby :3  

    Domom sa rozľahla rana, keď sa Renthovi konečne podarilo rozraziť dvere na suteréne a dostať sa von. Nabehol do kuchyne a keď ma tam uvidel ležať so zatvorenými očami na zemi, vrhol sa ku mne.

„Annelie!" zavolal moje meno. „Preboha, však nie si mŕtva?!" Roztvorila som oči a zdvihla zakrvavené athame.

„Vidíš, vravela som, že to viem," popýšila som sa.

Renth sa uľavene zasmial. „Zrejme som ťa podcenil, ryšavka."

Zdvihla som sa do sedu, rukávom trička si utrela nagasiho krv z tváre a oprášila zo seba prach, ktorý po ňom zostal. Renth mi pomohol vstať a ja som sa takmer zase zosypala na zem, keď mi došlo, že som úplne stratila cit v ľavej nohe.

„Čo máš s nohou?" vyzvedal.

„Nagasi ma niečím pichol," odvetila som so zaťatými zubami, keď sa pomaly začínala ozývať bolesť, „nevidela som čím, iba to vážne ukrutne zabolelo."

Renth úplne zbledol a rýchlo ma podoprel, keď mi začínala vypovedať aj druhá noha.

„Akej farby bol ten nagasi?" chcel vedieť. Zvraštila som čelo, a to mu bude, do pekla, na čo?!

„Neviem, ja... Nevšímala som si." Jemne mnou zatriasol.

„No tak, Annelie, musíš si to pamätať!" naliehal. „Hnedý alebo čierny?"

„Ja...Ja...Asi čierny, neviem to isto..." vyhabkala som.

Začínala sa mi ukážkovo krútiť hlava, kuchyňa mi sama od seba plávala pred očami... Bola som taká slabá! Renth si popod nos zašomral nadávku. Vďaka jeho správaniu mi došlo, že sa niečo deje, no keď som sa pokúsila spýtať čo, jazyk akoby mi zdrevenel.

„V pohode, to zvládneme." Neviem či upokojoval mňa alebo skôr seba. „Zostaň tu a snaž sa hýbať, čo najmenej, ja sa zatiaľ pokúsim zohnať Myrona."

Vzdialil sa odo mňa, z vrecka vylovil telefón a náhlivo doňho ťukal bratovo číslo. Pendloval sem a tam po miestnosti a mne sa z toho točila hlava ešte viac. Čo bolo však horšie, v žalúdku som mala pocit, ako keby som mala každú chvíľu vracať. Oprela som sa lakťami o kolená a zhlboka dýchala, aby som odolala tomu nutkaniu.

„Na nič sa ma nepýtaj, nie je čas, ale potrebujem tvoju pomoc," povedal Renth do telefónu. „Potrebujem, aby si prišiel na Deming Street číslo 24." Výraz na jeho tvári sa menil na čoraz viac netrpezlivý.

„Myron, tu nejde o mňa!" zakričal v zlosti. „Annelie je ťažko zranená, neviem ako dlho to ešte vydrží a jej kamarát je v bezvedomí. Oboch ich sám neunesiem."

Jej kamarát... Seth, našiel Setha! A je v bezvedomí, chvalabohu! Radšej to, ako keby už mal byť o hlavu kratší. Pokúsila som sa pohnúť, chcela som sa na vlastné oči presvedčiť, že je v poriadku. V tom momente sa však moje telo vzbúrilo a ani som nevedela ako, už som bola prehnutá cez bok a vracala na podlahu.

„Sakra!" zavrčal Renth a pribehol ku mne.

Vyvalila som oči, keď mi došlo, že jediné, čo zo mňa vyšlo, je bordová hustá krv. Pomaly mi dochádzalo, že čosi nie je v poriadku. Triasla som sa na celom tele a pritom som cítila, ako mi po chrbte steká pot, závrat bol taký silný až som mala pocit, že mi hlava proste odletí z krku a pred očami sa mi stmievalo. V ústach som mala nepríjemne sucho.