Správkyňa osudu [Výnimoční #1]

★ 2. kapitola- Očista duše ★

Zdravím :)

 Ozývam sa s novou kapitolou, viem, trvalo to dlhšie, ale varovala som vás :) Predtým ako prejdeme k časti, chcela by som sa vám úprimne a hlboko poďakovať za to, ako dobre ste príbeh prijali, naozaj to pre mňa veľa znamená :) Budem len dúfať, že tomu tak bude aj ďalej, snažím sa písať ako najlepšie viem, ale viete ako to je, niekedy to proste nestačí :) Takže, ďakujem, vážne veľmi :*

     Prudko som vystrelila do sedu a uvedomila si, že už dávno nesedím na kameni za školou, ale ležím na chladnej zemi priamo v lese. Podo mnou šušťalo opadané lístie, vietor mi rozvieval vlasy do všetkých smerov a každý zvuk, ktorý sa pri mne ozval, ma prinútil sa strhnúť. Ten sen, vízia, predstava, nazvime to akokoľvek, som stále mala v živej pamäti, v hrudi som cítila ťažké srdce plné bolesti a ľútosti ako mala Nisa, žilami mi koloval strach taký živý a intenzívny, že som sa triasla ako osika.

Pritiahla som si kolená k hrudi, zaborila tvár do rúk a nútila sa zhlboka dýchať. Stále som sa klepala, v hlave sa mi ozývali Nisine výkriky ako vzdialená ozvena, cítila som kovový zápach krvi, kým ju netvor trhol na kusy...

„Prestaň," vynadala som si. „Dosť!" Tiež som mala chuť začať kričať, za tých päť dní toto bol tretí sen, ktorý sa mi prisnil a tretí, v ktorom som videla smrť niekoho, koho nepoznám. Nevedela som, čo si o tom myslieť, som len vystresovaná a vyčerpaná alebo už naozaj prichádzam o rozum? Frustrovalo ma, že nepoznám odpoveď.

Nemala som potuchy koľko je hodín, ale nakedy som sa konečne vyškriabala na nohy, ktoré sa podo mnou triasli ako huspenina, Brandon a jeho kamaráti boli dávno preč, zvnútra nebolo počuť žiadny hluk ani kroky, kým sa študenti presúvali po chodbe sem a tam. Bolo mi jasné, že som zmeškala zvonenie na hodinu, ale momentálne som nebola v stave, aby som si z toho robila ťažkú hlavu. Hlavou mi lietali otázky ohľadne toho sna, ohľadne ich všetkých a najhoršie bolo, že som mala strach, že za mnou každú chvíľu príde Ermann a zabije aj mňa, pretože som videla, čo spáchal.

Nešla som na hodinu, nevidela som v tom žiadny zmysel, keďže to aj tak bola len telesná, a radšej šla za školskou psychologičkou, nech mi dá povolenie odísť zo školy skôr. Necítila som sa dobre, točila sa mi hlava a stále sa mi dýchalo trochu ťažšie, potrebovala som sa ísť čo najskôr upokojiť.

„Annelie!" zvolala Hardingová, keď otvorila dvere a našla ma stáť za nimi. Za ten čas na tejto škole som ju už párkrát navštívila, niekedy sa mi stávalo, že som omdlela zo stresu alebo ma chytali závrate a také veci.

Bez slova ma nechala vojsť dnu, zatiaľ čo si ma podrobne prezerala a študovala ma, ako to už medici proste robia. Dropla som na mäkkú pohovku a vďačne si oprela boľavú hlavu, migréna bol vedľajší účinok zakaždým, keď sa mi prisnilo čosi takéto. Unavovalo ma to ešte viac ako som bola dovtedy.

„Čo sa stalo?" zaujímala sa Hardingová. „Si celá špinavá a bledá, spadla si?"

„Hm, niečo také," zaklamala som. „Bola som sa prejsť do lesa pri škole a musela som omdlieť alebo čo."

„Cítila si sa v poslednej dobe zle? Jedla si dnes aj pila? Stalo sa to už aj predtým?" vychrlila na mňa otázky.

„Áno, áno a áno," vzdychla som. „A neskutočne ma bolí hlava." Naklonila sa ku mne a pritisla mi studené dlane na čelo. Bezmyšlienkovite som zatvorila oči pod nátlakom úľavy a hneď to oľutovala, keď sa mi pred očami zjavila krvavá ruka, ktorá sa ku mne naťahovala.

Vyskočila som z pohovky ako udretá bleskom a mala chuť sa rozplakať, nech zo seba dostanem všetky tie pocity frustrácie a bezmocnosti. Rozhodla som sa, dnes si kúpim prášky na spanie a nadrogujem sa, aby som sa normálne vyspala a nemusela sa strachovať, že mi začne šibať ešte viac ako doteraz.