Správkyňa osudu [Výnimoční #1]

★ 6. kapitola- V novom svete ★

Asi by bolo na mieste ospravedlniť sa... Neviem koľkí z vás si čítali správu, ktorú som písala, ale radšej to zopakujem. Dokument s SO dostal chybu v metrixe a čo ako veľmi som sa ho snažila otvoriť, nešlo to, tak som bola celá zúfalá, že musím začať odznova, ALE pred pár dňami som to skúsila na mobile a vďakabohu, všetky stratené kapitoly som zase našla, čiže môžem pokračovať v príbehu :) Prepáčte mi teda, že som vás nechala čakať tak dlho, ale snáď vám to nová kapitola aspoň trošku vynahradí :) 

    Na moje naliehanie sme s Rethom zostali pár minút vonku na čerstvom vzduchu, dívala som sa na Mervelu a snažila sa pochopiť, čo sa to vlastne tieto posledné dni deje. Renth mal tak nejako pravdu v tom, že som nemala na výber iba im veriť. Možno som bola príliš naivná alebo hlúpa, ale nedokázala som sa zbaviť pocitu, že jedna časť mňa čakala na tento deň, ako keby som v hĺbke duše vedela, že do môjho sveta nepatrím. Vždy som to pripisovala tomu, že som tak veľmi zbožňovala fantasy knihy a legendy, ktoré nám Sethov otec rozprával pri táboráku. A teraz sa to všetko ukázalo byť pravdivé.

Keď sme sa vrátili dnu, Damaris sa vyparila zo salóna, a tak ma Renth odtiahol do kuchyne, odkiaľ sa šírilo cinkanie príborov a zmes hlasov. Podľa fotky na krbe som už vedela, že má dvoch súrodencov, no aj tak som si nemohla pomôcť a tak trochu som bola nervózna z predstavy, že sa s nimi stretnem. Všetko tu bolo také cudzie.

„Renth, čo budeš raňajkovať?" spýtala sa ho Damaris, ktorá nazerala do jednej zo skriniek.

Kuchyňa na prvý pohľad vyzerala jednoducho, vlastne dosť podobne ako tá naša, čo mi do tohto zámkového domu tak trochu nesedelo. Akurát bola oveľa väčšia, asi ako polovica nášho skromného domu a bola spojená s jedálňou. Za stolom už sedeli traja ľudia- Renthov otec, vysoký muž s čiernymi vlasmi, sem- tam popretkávanými šedinami, Renthov starší brat, ktorý vyzeral ako mladšia kópia ich otca a pekné dievča s dlhými ryšavými kučerami.

Renthova sestra bola prvá, kto ma zbadal a keď som sa stretla s pohľadom jej neskutočne zelených očí, zamrzla som vo dverách. Áno, všetko bolo nové a nepoznané, ale to dievča... Bože, aká len mi bola povedomá! Zase som mala ten divný pocit, ako keď som sa dívala na Nisinu fotku alebo aj keď som sa prvýkrát pozrela na Rentha... Akoby som našla čosi, čo som už dávno považovala za stratené. Začínalo to byť čoraz viac a viac divné.

„Rodina, toto je Annelie," ukázal na mňa Renth, čo prinútilo aj zvyšných dvoch mužov zdvihnúť pohľad od raňajok. „Je navrátená."

„Ehm, čo prosím?" spýtala som sa zmätene.

„To znamená, že si Výnimočná vychovávaná v ľudskom svete a teraz navrátená späť tam, kam patríš," trpezlivo mi vysvetlila Damaris. Výnimočná, bŕ, z toho pomenovania mi stále behal mráz po chrbte.

Muž za vrch stolom sa zdvihol zo stoličky a natiahol ku mne ruku. Váhavo som ju vzala a potriasla mu ňou.

„Rád ťa spoznávam, Annelie," usmial sa, „ja som Elian Cunningham, otec rodiny. Toto je môj najstarší syn, Myron." Renthov brat mi len kývol hlavou na pozdrav. „Rentha už poznáš a toto je Lynnette, Renthova dvojička." Obočie mi vystrelilo až kamsi do nebies. Keby povie, že Myron je Renthovo dvojča, nič nenamietam, obaja chlapci mali spoločné črty, hoci vyzerali inak, ale Lynnette? Vlastne som len ťažko verila tomu, že patrí do rodiny.

Dievčina sa na mňa milo usmiala a podobne ako je otec mi podala ruku. „Stačí Lynn. Teší ma, Annelie."

„Hm, no...Mňa tiež," vyšlo zo mňa.