Správkyňa osudu [Výnimoční #1]

★17. kapitola - Syn temnoty ★

Teoreticky mala byť nová kapitola až budúci týždeň, ale povedala som si, že keď už mám SO dopísané a netuším, kedy sa budúci týždeň dostanem k notebooku, tak máte časť o niečo skôr :) Pripomínam, že nepočítajúc túto, čakajú nás už len tri kapitoly a máme tu koniec... Nejaké predikcie, ako toto asi môže skončiť? Som zvedavá na vaše názory ;)

Enjoy! 

    Hlúpo som zažmurkala, raz, dvakrát, trikrát...ale jeho slová sa mi stále akosi nedokázali pretlačiť do mozgovej kôry. Nie, to nemohla byť pravda, bol to len trik, aby ma zmiatol, pobláznil, možno aj obmäkčil voči jeho osobe. Ak by bol Nisiním bratom, nedokázal by ju zabiť, ak by bol mojím strýkom, nebola by som teraz tu za jedným jediným účelom – smrťou. Navyše, takýto seriózny fakt by nikto nemal právo mi zatajiť.

„Nepodobáme sa, viem, tvoja mama mala vždy eleganciu a krásu," pokračoval Ermann, „zatiaľ čo ja som bol stelesnenie zla a temnoty, pekelný chlapec, zvrátená myseľ... Syn temnoty, taká prezývka mi prischla, vedela si to?" Nedal mi šancu odpovedať. „Tak som im dal dobrý dôvod prečo ma tak volať."

Hlboko som si povzdychla a unavene dopadla na čosi pevné a studené za mojím chrbtom, stenu alebo múr, netuším. To mi pripomenulo v akej šlamastike to vlastne som – sama ktovie kde s vrahom, ktorý tvrdí, že je môj príbuzný.

„Hovorte si, čo chcete," sykla som, „neverím vám!"

Ermann sa usmial. „Múdry ťah, Annelie, ale tento raz vravím pravdu." Zavrtela som hlavou a hneď to oľutovala, keď mi zrak na chvíľu zastreli hviezdičky. Ahriman ma udrel tvrdo, budem rada, ak nemám otras mozgu. Odmietala som veriť tomu, čo vraví, nielen z princípu, ale aj preto, že keby bol moja alebo Nisina rodina, musela by som niečo cítiť, ona by musela niečo cítiť v tú noc...

Odvrátila som zrak od Ermanna, bez toho, aby som im venovala pozornosť, som sa zahľadela na tiene na múroch okolo a v duchu sa preniesla späť do prvého sna. Predtým som sa ho tak bála a popierala ho, odmietala svoje vlastné schopnosti, že som sa k nemu nikdy nevrátila pre detaily. V momente, ako som sa v mysli vrátila k svojej mame, moje srdce akoby inštinktívne splynulo s tým jej.

Vidím pred sebou les, teraz oveľa povedomejší ako predtým, vnímam predtým nenápadné Ermannove kroky, ktoré sa k nej v tme zakrádajú a cítim jej bolesť, keď vidí jeho tvár. Tvár takú známu a predsa cudziu, srdce jej oťažie vinou a ktovie prečo teraz hneď pochopím, čím to je.

Cíti bolesť a vinu zo straty brata, ktorého milovala, brata, ktorého zradila...

...brata, ktorý ju zabil.

Mykla som sa, moje stuhnuté svaly zaprotestovali a zmeravené kĺby zapraskali v mojej márnej snahe odtiahnuť sa od človeka predo mnou, v snahe cúvnuť od neho ešte ďalej. Nie, nie, nie...! úpela som v duchu. To nemôže byť pravda...On nemôže byť...!

„Vidíš, ani ti to tak dlho netrvalo," spokojne povedal.

„Ty, ako si mohol?!" skríkla som. Zrazu to všetko do seba zapadlo – ten čudný povedomý pocit, Nisine pocity v tom lese, keď ho uvidela, fakt, že môžem vidieť aj jeho osud... Malo mi to dopnúť už skôr.

Ermann sa vystrel do svojej plnej výšky, čnel sa nado mnou ako vysoký strom, ale temný pohľad jeho zelených očí mrazil aj tak. Do očí sa mi tlačili slzy, boli zmesou hnevu, frustrácie, žiaľu, všetkého možného, keď som sa tak naňho dívala. Akokoľvek som si predtým želala, aby som mala aspoň niekoho, člena rodiny, ktorý by mi dal pocit, že nie som na svete úplne sama, niekoho ako bol Fallon hoci nebol veľmi milý... Teraz by som dala všetko za to, aby som bola zase iba ja.