Správkyňa osudu [Výnimoční #1]

Epilóg

Takže oficiálne posledná kapitola Správkyne :) Bolo vás viacej, čo uhádlo čí pohľad som dala ako posledný, takže vám túto kapitolu venujem všetkým spoločne. Zároveň sa vám chcem aj poďakovať za tých 6K čítaní, toľko som nečakala ani vo sne, keďže viem, že SO nie je a nikdy nebude dokonalý príbeh :) Čo nás čaká ďalej a srdiečko si vylejem potom neskôr, teraz si užite poslednú kapitolu z pohľadu nášho drahého idiota ;) 

Noc ešte nikdy nebola taká temná, kým blúdil vyľudnenými ulicami Mervely a striehol do každého tmavého rohu, do každej uličky, či tam nenájde akéhosi protivníka, zločinca, s ktorým by sa mohol pobiť a uľaviť tak svojej ubolenej hlave. Šrotovala mu to v nej ako v dobre naolejovanom stroji, stále dookola a dookola sa vracala k incidentu v salóne a Renth mal stále čoraz väčšiu chuť jednu si vraziť.

Jasne si pamätal jej výraz, ten pohľad v jej očiach, keď jej vmietol do tváre všetky tie nechutnosti. Videl jej bolesť, ten neznesiteľný tieň, čo jej zahalil tvár, keď jej zlomil srdce na kúsočky. Ale bola to voľba, ktorú sám učinil, tak, ako aj mnoho ráz predtým. Stále si to opakoval, utešoval sa tým, nie je to predsa prvýkrát, čo niekoho prinútil, aby ho nenávidel, no nepomáhalo mu to. Veľmi dobre vedel, že len klame sám sebe, keď tvrdí, že ho to nezasiahlo.

Zastal a namosúrene kopol do dreva, čo mu ležal v ceste, ako keby za to mohol ten úbohý konár a nie on sám. Potreboval si na niekom vybiť zlosť, potreboval vypustiť zo seba všetky tie temné pocity, ktoré ho dusili od toho momentu, čo Annelie tak neuvážene pobozkal v lese. V amoku schmatol konár a šmaril ho do prázdnoty uličky, okolo ktorej prechádzal. Vyletelo odtiaľ stádo rodentov, drobných hlodavcov podobných myšiam s vypúlenými očami a zatočenými drôtenými chvostmi.

Blúdil mestom už hodiny a jediný protivník, na ktorého narazil, sú hlodavce. Úžasné. Na sekundu mu napadlo, že by sa mohol odkradnúť na vzdialený koniec mesta, kde farmári voľne chovajú farchov, kone s tetovaniami okolo očí a s hrivou akoby spichnutou z čistej noci. Raz sa už jedného pokúsil skrotiť, nebolo to ani tak veľmi dávno a zlomil si pri tom ruku. To, že už vopred vedel, že osedlať farcha je nemožné a išiel tam s vidinou ľahko spôsobenej bolesti, zúrivej mame, ktorá ho ošetrovala, radšej nespomenul.

Prehral boj sám so sebou a s povzdychom otočil svoje kroky späť k sídlu na nízkom kopci. Z tej diaľky videl len jedno jediné svetlo, ktoré vychádzalo zo spálne jeho rodičov. Odišla Annelie alebo ju presvedčili, aby zostala? Sám nevedel, ako chce, aby znela odpoveď. Ak by zostala, musel by pokračovať vo svojom úsilí prinútiť ju nenávidieť ho, ale ak odíde, vedel, že by ešte viac znenávidel sám seba. Nechcel ju nechať ísť a zároveň vedel, že je to jeho jediná možnosť.

Do domu vkĺzol ľahko a ticho ako zlodej, dával si pozor, aby ho nikto nevidel ani nepočul. Zastavil sa v kuchyni, aby svojmu vyhladovanému žalúdku doprial aspoň pohár vody a jablko, ktoré si utrel do tmavého trička, čo mal pod bundou. Bol na polceste prvého hryzu, keď tu zrazu nastal chaos. Z poschodia sa šíril krik a jemu trvalo len sekundu, kým spoznal čí je to hlas a čo vlastne kričí.

„Damaris!" volala Annelie. „Damaris, kde ste?!"

Začul náhlivé kroky, šuchotanie papúč aj saténového župana na mramorovej podlahe, keď sa mama vyrútila zo spálne a smerovala ku schodom, kde stála Annelie. Utiahol sa do tieňa chodby, oprel sa o stenu a dychtivo načúval. Srdce mu pri tom divoko narážalo do rebier. Ostala, ostala, ostala. Nevedel však povedať, či to bola radosť alebo sklamanie, čo cítil.

„Annelie, čo sa deje?"

„On žije," hlesla Annelie celá bez seba. „Seth žije."

No, okej, ja som už aj zabudla, že je to také krátke, ale tak na čo to naťahovať? :) Čo poviete, spokojné, že Seth nie je úplne out? :)