Správkyňa osudu [Výnimoční #1]

★ 5. kapitola- Čo rozprávala blondína ★

Vážne som nejaká príliš štedrá s tými kapitolami :D Nevadí, asi posledná kapitola, ktorá je takto skoro, lebo od pondelka mi začína brigáda a s tým deficitom spánku, čo ma čaká, to s písaním nevyzerá ružovo, hlavne, čo sa týka SO, keďže to potrebuje pevnejšie nervy (občas aj pár depiek a sĺz) ako iné príbehy :3 Prosím vás preto, aby ste so mnou boli trpezliví a chcem sa vám úprimne poďakovať za tých vyše 600 čítaní, robíte mi neskutočnú radosť, až si to nezaslúžim :* 

Snáď sa bude páčiť :) 

Nikdy som nezažila, že by prebúdzanie do nového dňa tak bolelo, dokonca viac ako po prvotriednej opici. V hlave mi dunelo, akoby si ju nejaká rocková skupina pomýlila so svojím javiskom, telo, ako keby nepatrilo mne a viečka som mala ťažké, stálo ma všetku moju energiu, aby som ich otvorila. V zornom poli sa mi objavil strop, aký som ešte nikdy nevidela- klenutý, luxusný, pomaľovaný zlatými aj striebornými hviezdami. Opatrne som sa zdvihla na lakte a na chvíľu sa preľakla, že som za ten čas, čo som bola mimo, preskočila v čase do devätnásteho storočia- čalúnené kreslá s vysokou opierkou, krb, vitrína z knihami, v kúte kyvadlové hodiny... Nikde žiadna telka ani nič elektronické.

Podvedomie mi hovorilo, že to možno nie je dobrý nápad, no aj tak som zložila nohy na zem a postavila sa, že si to tu obzriem. Vtedy mi došli dve veci- odkiaľsi z chodby sa šírila ozvena dvoch ženských hlasov a v salóne som nebola sama. Renth sedel v jednom z kresiel a tvrdo spal. Aký spoľahlivý ochranca!

Obzrela som si knižnicu, no veľmi múdra som nezostala. Nemala som šancu zistiť, čo sú to za knihy, keďže na chrbte mali vyrazený len akýsi znak, žiadny názov alebo meno autora. Vyzerali rovnako ako tá, ktorú Renth zabudol v knižnici pri našom prvom stretnutí. Presunula som sa ku kozubu, kde som konečne objavila čosi zaujímavé, a to konkrétne štyri rámiky s fotkami.

Vzala som do ruky tú úplne na ľavo, už na prvý pohľad som si všimla, že sa jedná o svadobnú. Mladá žena s blond vlasmi, v ktorej som spoznala tú krásku z môjho sna, stála v dlhokánskych strieborných šatách po boku vysokého šviháka v bledosivom obleku. Obaja sa spokojne usmievali do objektívu, akoby to bol naozaj najšťastnejší deň v ich živote. Na druhej bola tá istá blondína, po jej boku však bola ďalšia žena, možno príbuzná, a na rukách držala dieťa. Renthova mama sa usmievala, no tá druhá vyzerala, ako keby práve videla ducha.

Tretia bola rodinná fotka- pár z prvej fotky sedel na pohovke a na kolenách im sedelo štrbavé ryšavé dievčatko. O gauč sa opierali dvaja chlapci, prvý, starší, s čiernymi vlasmi po otcovi, sa nakláňal k rodičom a veselo sa usmieval, ten druhý, v ktorom som spoznala Rentha, však vyzeral nezúčastnene, zachmúrene, ako keby ho otravovalo čo i len byť v rovnakej miestnosti ako jeho rodina.

Čo mi však úplne vyrazilo dych, bola posledná fotografia. Ako námesačná som ju vzala do ruky a lepšie sa jej prizrela. Na prvú chvíľu som sa zľakla, že sa so mnou len moja unavená myseľ zahráva, ale tá červenovláska, čo objímala Renthovu mamu okolo pliec, bola naozaj Nisa. Vyzerala rovnako ako v mojom sne, len viac šťastná, akási mladšia, keď ju neprenasledovali desy z jej minulosti. Najdivnejšie však bolo, že mi prišla neskutočne povedomá, nie len kvôli tej nočnej more, ale ako keby som ju ktovieprečo mala poznať.

„Bola to moja najlepšia priateľka na svete," ozval sa odo dverí ženský hlas a ja som fotografiu rýchlo položila späť na miesto. Obzrela som sa na Renthovu mamu v dlhých zelených šatách, ktoré tiež vyzerali ako z inej doby.

„Poznali sme sa celú večnosť, už odkedy sme boli deti, keďže naše rodiny bývali neďaleko seba," pokračovala.

„Snažíte sa mi nahovoriť, že tá žena, Nisa, bola skutočná?" ozvala som sa. „Nebolo to reálne, tak potom ako je možné, že ona je?!" Podišla ku mne bližšie, no nie natoľko, aby mi obmedzovala osobný priestor.