Správkyňa osudu [Výnimoční #1]

★15. kapitola - Legenda o zrodení ★

No aká som presná, po týždni nová kapitola! :D Správkyňa je v mojich dokumentoch už dokončená, takže verím, že sa mi podarí pridávať tak, ako som si predtým zaumienila - každý týždeň jednu časť :) A keďže nám do konca zostáva už len 5 kapitol, pripravte sa, že sa čoskoro všetko domrví ;) 

Enjoy! 

Napätie medzi nami bolo takmer neznesiteľné. V úplnom tichu sme kráčali vedľa seba späť k sídlu a zakaždým, keď sa naše ruky o seba čo i len zľahka obtreli, mykol sa a zaťal čeľusť. Nechápala som to, ani nie pred piatimi minútami ma bozkával, ako keby to bolo to jediné, na čom záleží a teraz sa zase správa, akoby sa mu hnusilo dotýkať sa ma. Začínala ma bolieť hlava z toľkých neznesiteľných myšlienok o mojich rodičoch, o tom, kto som, aj o Renthovi a Sethovi. Pri spomienke môjho najlepšieho priateľa, ktorého som tak odporne zradila, mi zovrelo hruď.

Došli sme až k domu na nízkom kopci, ale kým Renth si to namieril ku dverám, ja som to zvrtla k jazeru a sadla si na jeho okraj. Mesto predo mnou bolo zahalené v tme, hrejivé svetlá z okien domov v nej žiarili ako zlaté hviezdy. Krásny pohľad, to som musela uznať, no predsa ma ten zvieravý pocit neistoty neopúšťal. Naozaj stála Mervela za to, aby som stratila Setha, jedinú rodinu, ktorá mi zostala?

S povzdychom som si pritiahla kolená k hrudi a oprela si o ne bradu. Nezaujato som civela do diaľky. Záhadne mi nebola zima alebo som to možno len nevnímala.

„Ty chceš naozaj dostať zápal pľúc, však?" zahundral Renth a skôr, ako som stihla čokoľvek povedať, mi prehodil cez plecia svoju bundu. Narazila do mňa jeho vôňa, mužná a lákavá a taká neskutočne známa, taká typicky jeho, že som si musela zahryznúť do pery, aby som spokojne nevzdychla.

„Annelie, ostatní budú mať starosti, Seth-"

„Seth je preč!" zvolala som. „Tí upíri... Bolo to naňho priveľa." Naprázdno som preglgla. „Ako som mohla byť taká naivná a myslieť si, že si ho môžem nechať a tváriť sa, že sa nič nestalo, keď sa toho zmenilo toľko?"

Za očami ma pálili slzy, ktoré sa zúfalo snažili predrať na povrch, hrdlo mi zvierala dusivá horkosť, akú cítite vždy chvíľu predtým, ako sa zrútite, ale prísne som si zakázala plakať. Nie znova, nie pred ním... No mala som pocit, akoby ma to malo roztrhať zvnútra, že ma všetka tá bolesť, smútok a sklamanie celú pohltia. Nebola som dostatočne silná, aby som im odolávala dlho.

Z hrdla mi unikol tichý vzlyk. Tuho som stisla zuby v snahe potlačiť to, pochovať to v sebe tak hlboko, až na to nakoniec prestanem myslieť. Párkrát som zažmurkala, aby som si vyjasnila zrak, ktorý mi zahmlievali otravné slzy. Úplne by som na Rentha zabudla, keby si ku mne náhle neprisadol, tak blízko, že sa nám dotýkali lakte. Neodvážila som sa mu však pozrieť do tváre, neistá, s akým pohľadom sa stretnem, ktorú zo svojich masiek nasadil tento krát.

„To mi je ľúto," povedal nezvyčajne mäkko. „Naozaj je, Annelie."

Pokrčila som plecami a trpko povedala: „Asi by som sa mala zvykať na to, že ma všetci opúšťajú."

„Niekedy je to tak lepšie." Zahľadel sa na mesto, no nevenoval mu pozornosť, stratený vo svojich vlastných myšlienkach. „Keď si sama, nikto ti nemôže ublížiť."

„Preto sa tak veľmi bojíš ukázať svojej rodine, ako veľmi ti na nich záleží?" vyhŕkla som bez rozmyslu. „Preto ma v jednom momente bozkávaš a v druhom zase neznášaš?" Neodpovedal, presne ako som čakala.

Klamala by som, keby som povedala, že to nebolo trochu desivé, pustiť si niekoho k telu tak blízko, ukázať mu všetky stránky, všetky kúsky, ktoré z vás robia človeka, ktorým ste, tie pekné aj tie zlé a nebyť si istý, či vás aj napriek nim budú milovať, alebo sa znechutene odvrátia. Ale...Nebol život bez lásky a priateľstva, život, kde ste sami a nemáte sa na koho spoľahnúť, oveľa desivejší?