Správkyňa osudu [Výnimoční #1]

★16. kapitola - Zlá krv ★

Ahojte, konečne sa držím svojho slova, ako-tak :) Koniec je už na spadnutie, tak to teda poďme všetko dokašľať, čo vy na to? :D 

 Vybehla som po schodoch do svojej izby, aby som sa aspoň trochu upravila späť do ľudskej podoby. Postavila som sa pred zrkadlo a keď som zbadala svoj odraz, zalapala som po dychu. Vlasy sa zmenili na neupravený červený chaos, zmotané chuchvalce odstávali do všetkých svetových strán. Líca som mala vyštípané od studeného vetra, oči červené a unavené. Prišla som si vyžmýkaná ako citrón, no musela som si pripomenúť, že mám pred sebou ešte jednu dôležitú úlohu, kým si doprajem odpočinok.

Nikto z Cunninghamovcov si netrúfal riskovať, že by Ermann mohol prísť do Mervely a získať svoju výnimočnosť, preto Damaris rozhodla, že sa pôjde do Siene a Najvyšší sa sami vyjadria, čo máme robiť. Za iných okolností, ako mi Myron vysvetľoval, majú Výnimoční mladší ako osemnásť vstup do Siene zakázaný, ale Damaris trvala na tom, že pôjdem s nimi, že ich možno obmäkčím.

Už tretíkrát v ten deň som sa umyla a prezliekla, Lynn bola taká milá, že mi požičala peknú sivú blúzku s dlhými rukávmi a bundu podobnú Renthovej, len v zelenej farbe.

„Bude tam aj tvoj starý otec, myslela som, že pred ním budeš chcieť vyzerať viac, veď vieš, ako jedna z nás," povedala mi, keď mi podávala oblečenie. A nebyť toho, vôbec by ma nenapadlo, že istý Fallon Sailend je hlavou Najvyšších a rovnako tak celej Mervely.

Toto nedopadne dobre...Na toto nie som pripravená! V mysli mi to šrotovalo úzkostlivými myšlienkami na stretnutie, na ktoré som naozaj nebola pripravená. Nie je to ani dvadsaťštyri hodín, čo som zistila, že som istým spôsobom zodpovedná za smrť mojich rodičov a že ich vrah je stále medzi živými a teraz som mala čeliť mužovi, ktorý mi to dosť pravdepodobne vyhodí na oči? Ďakujem, neprosím, môj život v tomto momente už aj tak nestojí za veľa.

Ulice Mervely boli prázdne a pusté, ale nie takým tým nepríjemným spôsobom ako vo Fadase, na rozdiel od mesta víl, v Mervele aspoň bolo cítiť život, cez okná domov, ktoré sme cestou míňali, presvitali lúče svetla alebo sa odtiaľ niesla ozvena hlasov. Celé mesto bolo rozjasnené svetlami, lampami, ktoré sa krčili v prázdnych uličkách a ukazovali nám našu cestu až hore ku kopcu.

Obzerala som sa okolo seba, kým sa Cunninghamovci predo mnou o niečom dohadovali, pozorovala som budovy a stavby, predstavovala si, ako to tu asi vyzerá uprostred leta, keď je teplo, slnko len teraz zapadlo a ulice sú stále plné, nesie sa tadiaľto smiech a Výnimoční sa zabávajú a užívajú si najkrajšiu časť roka.

Potom som ale v jednej uličke, skrytú v tieni, uvidela jednu budovu, nie príliš vysokú, aby na seba pútala pozornosť už z diaľky, na prvý pohľad starú a opustenú. Niečo vo mne spozornelo, vrátilo sa to povedomé šteklenie vzadu v hlave, keď sa dávno zabudnutá spomienka snažila pretlačiť dopredu....Rázne som ju zastavila, nech už to bolo čokoľvek, bude to musieť počkať.

Sieň Najvyšších sa hrdo vynímala na vrchu kopca, ktorý bol o čosi vyšší ako ten, na ktorom stálo sídlo Cunninghamovcov, od jej slonovinových stien sa odrážal mesačný svit, takže to vyzeralo ako keby boli z drahokamu. Po stranách kopca boli do zeme vsadené nízke kamenné schodíky, čo bolo síce povzbudzujúce, pretože som sa hore nemusela škriabať, ale aj tak to bolo pekne vysoko.

Dohromady som napočítala dvesto dva schodov, kým sme konečne stáli pred Sieňou. Okná boli ohromné, v gotickom štýle a dekorované striebornými mozaikami.