Správkyňa osudu [Výnimoční #1]

★ 11. kapitola - Krv na rukách ★

Fuh, to bola doba... Ospravedlňujem sa, akosi som sa proste....zasekla. Pokúsim sa v najbližších týždňoch polepšiť, ale nie som si istá, či budem schopná dodržiavať systém, aký som si naplánovala ešte v septembri - kapitola za týždeň. Hádam ma pochopíte a veľmi dúfam, že ešte sa nájdu nejakí ľudia, čo vedia, že Správkyňa existuje :) 

     Dopadla som na všetky štyri, hlava sa mi motala ako po peknej opici, zdvíhala sa mi žlč a pod rukami ma chladilo čosi klzké a šušťavé. Pevne som stisla viečka a sústredila sa na dýchanie, aby ma nutkanie vracať prešlo.

„O chvíľu to prejde," ozval sa pri mne Myron a položil mi ruku na plece, „to je len vedľajší efekt teleportovania."

Chopila som sa jeho ponúkanej dlane a opatrne sa postavila na vratké ihličky mojich čižiem. Oprášila som zo seba lístie aj zeminu a zdvihla hlavu, že sa poobzerám. Srdce mi na okamih zastalo, keď som si uvedomila, že sme v lese, obklopovali nás takmer holé stromy, ktoré sa týčili tak vysoko do neba, že som im ani nedovidela na vrcholky. Za horizontom sa strácali posledné lúče slnka, obloha sa menila na tmavosivú a všade okolo nás zneli nepatrné zvuky lesa.

Pripomenulo mi to sen o Nise, jej smrť a zachvela som sa. Mala som to zase pred očami, tak jasne, ako keby sa to práve teraz dialo predo mnou. Obzrela som si všetky tmavé zákutia a viac - menej čakala, že odtiaľ na nás čoskoro vybehne nejaký netvor alebo možno nejaký vraždiaci maniak a skončíme ako moja mama.

„Poďte za mnou," zahlásil Renth a vytrhol ma tak z pochybných zákutí mojej mysle. Zvrtol sa smerom pomedzi stromy, hlbšie do lesa, no jeho brat ho v poslednej chvíli schmatol za bundu.

„Nie, pôjdete za mnou," povedal autoritatívne.

„Chlapci," zasyčala Lynnette, „teraz na to nie je čas!" Renth na to nič nepovedal, no preklal brata takým vražedným pohľadom, že keby mohol, poslal by ho mŕtveho k zemi a naštvane oddupotal dozadu.

Kráčali sme lesom ako nejaká dobre organizovaná vojenská jednotka. Aspoň mne to tak prišlo. Myron šiel popredu, viedol nás, očami jastril okolo seba a dlaň držal na opasku. Za ním kráčala Lynnette, pár krokov za ňou my so Sethom a skupinu uzatváral Renth, ktorý dával pozor, aby nás nič nenapadlo zozadu. Zakaždým, keď niečo blízko nás zašuchotalo alebo zapraskalo, strhla som sa a očakávala to najhoršie. Veľmi som sa snažila pochovať nepríjemné myšlienky, ale nebolo to také jednoduché. Boli príliš živé.

„Že by si sa bála neškodného lesíka?" podpichovačne poznamenal Renth, jeho slová pretekajúce horkosťou.

„Ty by si tiež bál, keby si videl, ako ti v jednom zavraždili mamu."

Nakoniec som bola rada, že Seth naliehal, aby sme vzali aj jeho. Cítil moju neistotu a strach jasnejšie ako ostatní a upokojujúco mi stisol ruku. Kým sa pred nami konečne objavil široký chodník z mačacích hláv, pozostatky denného svetla sa rozplynuli v temnote noci. Fadas bol neskutočne tichý, okná na domoch, ktoré sme míňali, boli pozatvárané, tmavé, nikde žiadny pohyb, svetlo ani živej duše.

Ulička nás doviedla až na koniec, pred okrúhle dvere baru, za ktorým dunela hudba. Hore bola pripevnená kovová tabuľa s nápisom Brume, sanctuaire pour ceux qui sont en train de mourir de soif. Naprázdno som preglgla, v škole som mávala hodiny francúzštiny, takže som vedela, čo tie slová znamenajú - Útočisko pre tých, ktorí umierajú od smädu. V tomto prípade to znelo strašidelne doslova.

„Vezmi si toto," začula som Lynn a obzrela sa. Podávala Sethovi akýsi kus látky. „Pritisni si to na nos a snaž sa dýchať, čo najmenej."