Správkyňa osudu [Výnimoční #1]

★19. kapitola - Iba začiatok ★

Prepáčte, prepáčte! Tento týždeň mi to akosi nevyšlo, keďže som bola odcestovaná na dedine, plus som ešte mala úraz, keďže ja som taká stršne šikovná a telocvikovo nadaná :D Posledná kapitola je teda konečne tu, ešte nás čaká kratší epilóg a prezradím, že bude písaný z iného pohľadu. Uhádnete ktorého? :) Kto bude prvý, má u mňa venovanie ;) 

      Keď som sa druhý deň ráno prebudila, bolo to ako keby sa nič neprihodilo, ako keby minulá noc bola len zlým snom, predstavou, z ktorej som sa oslobodila v momente, čo som otvorila oči. A na krátku sekundu, predtým, než sa mi srdce zovrelo bolesťou, aby mi pripomenulo to, čo už nie je, som tomu aj verila. Tak ako Renth sľúbil, nemala som sny, neprenasledovala ma Sethova tvár, plamene, ktoré mi ho vzali, ani jeho vystrašené oči v posledných sekundách jeho života. Spánok bol ku mne milosrdný, ale nový deň už tak veľmi nie.

Pomaly som sa posadila, vyhrabala sa z paplóna a zložila bosé nohy na chladnú podlahu. Úlomky včerajších udalostí mi postupne vystávali pred očami – stále som si pamätala silu Ahrimanovho stisku na mojej paži, Ermannove chladné oči a jeho oheň, ktorý mi ohlodával plece aj členok, na Thanatosovu krv na mojich rukách, mŕtveho Fallona a... Prudko som zavrtela hlavou, moje myšlienky sa zúfalo chceli upriamiť k môjmu najlepšiemu priateľovi, ale zastavila som ich. Na sebaľútosť bude čas neskôr, teraz som mala v pláne urobiť niečo, čo som mala v momente, kedy som sem prišla.

Nenáhlivo som sa prezliekla a prstami obkresľovala miesta, kde by podľa správnosti mali svietiť boľavé a krvavé rany, no vďaka Damaris a jej výnimočnosti, jediným dôkazom boli len jazvy. Otvorila som dvere a na chodbe našla stáť Shetaniho, mala som taký čudný pocit, že na mňa čakal. Možno ho poslal Renth, aby dal pozor, nech neutečiem alebo nevyvediem nejakú ďalšiu hlúposť.

„Kde máš pánov?" spýtala som sa ho. Zakňučal, no jeho odpoveď som samozrejme nemohla postrehnúť, keďže nie je môj, ale keď sa otočil a pomalým krokom sa vydal ku schodom, pochopila som, čo naznačoval.

Dopriala som si jeden hlboký nádych, aby som nabrala stratenú odvahu, predtým, ako som vstúpila do salóna, kde všetka vrava v momente utíchla a päť párov očí sa na mňa uprelo akoby som bola výstavný kus umenia. Môj pohľad však smeroval k postave ležérne opretej o krb, ktorá ako jediná ignorovala moju prítomnosť. Shetani pribehol k svojmu pánovi a schúlil sa mu pri nohách.

„Annelie," oslovila ma Damaris.

Naprázdno som preglgla hrču, čo mi navrela v hrdle a pozrela sa na pani domu. Sedela na pohovke a o niečo neskôr som si vedľa nej všimla sedieť Kostanz. Jednu polovicu tváre mala zdobenú veľkou modrou modrinou a ja som sa musela hneď odvrátiť. Ďalšia neodvratná pripomienka toho, čo sa včera stalo.

„Viem, že slovami nič z toho neodčiním, že ich už nemôžem vrátiť späť, ale mrzí ma to. Tak neskutočne veľmi..."

Zahryzla som si do pery, aby som sa tam na hanbu všetkých nerozplakala. Bez môjho pričinenie mi zrak znova zaletel k Renthovi, no on sa nepohol ani o milimeter, zízal do zeme a nebral ma na vedomie. Prečo sa na mňa nepozrie? Je to preto, že konečne pochopil plný význam toho, čo som spáchala a som mu odporná? Nečudovala by som sa mu, sama som uvažovala nad tým, či ešte niekedy budem schopná pozrieť sa na seba do zrkadla.

„Nikto ťa z ničoho neobviňuje, Annelie," vľúdne prehovoril Elian usadený v kresle oproti svojej žene. „Ermann by do Mervely prenikol aj bez tvojej pomoci, vždy vedel nájsť nejakú kľučku."

Zavrtela som hlavou. „Aj tak sa idem pobaliť."

„A kam chceš ísť?" vyhŕkla Lynn. „Nikoho iného tu nepoznáš a do San Francisca ťa samú v žiadnom prípade nepustíme, tam pre nich budeš ľahká korisť."