Správkyňa osudu [Výnimoční #1]

★ 7. kapitola- Hra o čas ★

Sorry, sorry, sorry, prepáčte mi tú dlhú neaktivitu, čo sa týka SO, ale... Nie, došli mi výhovorky, proste som bola lenivá :D Odpustte :3 Budem sa snažiť polepšiť a pridávať aspoň každý týždeň, ako to mám v pláne s iným príbehom... Dúfam, že tu ostal aspoň jeden čitateľ, čo nezabudol, že táto hlúpostička existuje :) 

    Zo sprchy som prakticky vybehla, uterák som mala ledabolo uviazaný okolo tela a z vlasov mi cícerkom stekala voda. Rozgniavila som dvere do spálne v nádeji, že tam nájdem Lynn, no nebola po nej ani stopa. Na posteli mi nechala čisté oblečenie - jednoduché čierne džínsy a zelený rolák a nízke čižmy na podpätku. Nemala som čas vzrušovať sa nad tým, ako veľmi neznášam opätky, rýchlo to na seba hodila a vytrielila na chodbu.

Búšila som na dvere izby, ktorú mi označila ako svoju, no nikto neotváral. Do pekla s tým! Kde sú všetci, keď ich človek potrebuje?! Prebehla som k posledným dverám na chodbe a klopala ako zmyslov zbavená, kým mi Renth konečne otvoril. Bez pozvania som vošla dnu.

„Jasné, pokojne poď dovnútra," prehodil uštipačne.

„Musím sa vrátiť do San Francisca!" vybafla som a odignorovala jeho poznámku. Renth v sekunde zvážnel a zatvoril dvere.

„V žiadnom prípade," zamietol. „Tu si v bezpečí, tam na teba môže číhať celá armáda nagasi."

„Práve o to ide, Renth, dostali Setha!"

„A to je zase kto, tvoj frajer?" otrávene sa spýtal.

Zavrčala som. „Prosím, ak...ak sa mu niečo stalo kvôli mne..." Myseľ mi tú myšlienku ani nedovolila dokončiť. Už len fakt, že som stratila svojich rodičov bol hrozný, nemusela som stratiť ešte aj svojho najlepšieho priateľa. Renth si pretrel koreň nosa a trpiteľsky si povzdychol.

„Dobre," rezignoval, „skočím sa po ňom pozrieť, ale ty ostávaš tu."

„Tak to ani náhodou!" rýchlo som odmietla. „Buď ideme obaja, alebo si tu môžeš zostať."

„Asi nechápeš o čo tu ide-"

„Nie, to ty nechápeš, čo všetko som schopná urobiť, aby som zachránila svojich milovaných," prerušila som ho.

Prižmúril na mňa oči, zrejme, aby ma vystrašil, ale ja som bola odhodlaná. Grace mi vždy vravela, že som tvrdohlavá ako mulica, stojím si za tým, čomu verím a Renth ma s tým jeho gánením nijako neprinúti rozmyslieť si to. Vytrvalo som mu hľadela do očí a zazeranie mu vracala.

„Ak mi nehodláš pomôcť, tak ma aspoň nezdržuj," zašomrala som a obišla ho, že odídem. Pre mňa samú to bude ťažký oriešok, ale ak ma aj nagasi dostane, nikto nebude môcť povedať, že som sa aspoň nesnažila.

Renth ma schmatol za zápästie a stiahol ma naspäť.

„Si neskutočná," zasyčal na mňa. „Samú ťa tam pustiť nemôžem." Prešiel k písaciemu stolu pritlačenému o stenu v rohu izby a začal sa prehrabávať v kope papierov a kníh, čo tam boli pohádzané. Keď našiel, čo hľadal, vrátil sa späť ku mne a podal mi to. Bola to zbraň, podobne divná dýka ako mal aj nagasi, len opäť o čosi menšia. Rúčku mala z ocele a boli na nej vyrezávané znaky, aké som videla aj v knihe.

„Athame," vysvetlil a pokýval na zbraň v mojich rukách. „Neočakávam, že budeš vedieť, ako ho použiť, ale neozbrojenú ťa nikam nepustím."

„Prečo by som nevedela?" pokrútila som hlavou. „Proste ho chytím, rozoženiem sa a tento koniec vrazím do nagasiho. Ľahké."

Renth posmešne vyprskol. „No, tak to potom veľa šťastia s takouto taktikou."