Správkyňa osudu [Výnimoční #1]

★ 9. kapitola- Je toho veľa, čo ešte nepoznáš ★

Aye, dobre vidíte, dokopala som sa k tomu! :D Konečne začína víkend, konečne začína posledný týždeň školy a potom sú konečne prázdniny :3 Nieže by som neviemako vyznávala Halloween alebo také čosi, ale nenormálne sa teším, kto je so mnou? ;) 

Toľko moje obkecávačky na úvod, teraz poďme späť do zamotaného života Annelie Sailendovej ;) Snáď sa bude páčiť :) 

    Keď som o pár hodín neskôr precitla, v mojej izbe nikto nebol. Cez ledabolo zatiahnuté vysoké okná dnu presvitali lúče mesačného svetla. Noc, skvelé, takže som zase prespala takmer celý deň! Opatrne som sa posadila a viac- menej očakávala, že mi telom prebehne bolesť. No nestalo sa. Odhrnula som prikrývku a v matnom svetle si podrobne prezrela a prehmatala lýtko pravej nohy. Žiadne známky zranenia alebo rany, pod bruškami som cítila len hladké línie jazvy.

Bolo mi jasné, že keby ma teraz videla Damaris, jej nadávky by nemali konca kraja, no aj tak som zhodila nohy z postele a pomaly sa postavila. Nebolo to také zlé, minimálne som dokázala stáť, len pravú nohu som mala akúsi labilnú a vrtkavú, radšej som sa o ňu neopierala celou váhou. Na stoličke pri stole som našla svoje džínsy, od kolena dole bola látka rozstrihnutá a nasiaknutá krvou.

Prezliekla som sa do čistých nohavíc, ktoré na mňa čakali zložené na stole a vykukla na chodbu, či je čistý vzduch. Zdalo sa mi, že odkiaľsi zdola počujem jemné tóny huslí, no tak rýchlo ako sa to objavilo, to hneď zase aj zmizlo. Nakukla som do otvorených dverí hneď vedľa, v očakávaní, že tam bude sedieť niekto, kto má na mňa dávať pozor, no namiesto toho som tam zbadala môjho najlepšieho priateľa rozvaleného na posteli.

Vrhla som sa k nemu a začala pátrať po hocičom, čo by mi napovedalo, že mu nagasi ublížil, zdalo sa však, že okrem zanedbaného vzhľadu a špinavého oblečenia bol živý a zdravý. Uľavene som si vydýchla, vtisla mu bozk na čelo a dopriala mu vytúžený pokoj a spánok. Potom som čo najtichšie zdolala schody a vkĺzla do salóna.

Sen o Najkrajšej som stále mala v živej pamäti, videla som jej tvár a ak to vôbec bolo možné, mala som pocit, ako keby mi do ucha stále šepkala, že ju mám nájsť. Chcela som, dúfala som, že v jednej z tých čudných kníh v malej knižnici nájdem niečo, čo by mi pomohlo zistiť, kto vlastne je a kde je.

Prudko som zabrzdila, keď som v tej tme rozoznala tvary čohosi, čo ležalo na pohovke a upieralo na mňa jasno oranžové oči, ktoré doslova plápolali ako ohne. Po dlhej chvíli som spravila jeden opatrný krok vpred, nech si toho tvora lepšie obzriem. Bol pomerne veľký, s čiernou srsťou a nastraženými špicatými ušami. Vlastne, dosť sa podobal na psa, takého mierne prerasteného. Až na tie oči, vďaka nim vyzeral stokrát hrozivejšie ako taký Apollo. Zvedavo si ma prezeral, nevyzeralo to, že by sa ma chystal napadnúť a zožrať.

„Ahoj, chlpáč," povedala som nervózne a podišla len pár krokov od neho. Naklonil hlavu na stranu a stále ma pozoroval. A čo si čakala, že ti zázračne odpovie? krútila som nad sebou v duchu hlavou. Možno trochu, veď aj nagasi vedia rozprávať.

„Uhryzneš ma, ak sa ťa dotknem?" spýtala som sa a pomaly, aby som ho nevyplašila, som natiahla ruku k jeho hlave. Obtrel sa mi o dlaň studeným ňufákom a potom sa mi jednoducho oprel o ruku a privrel oči. Usmiala som sa, toľko k nebezpečnej a desivej potvore! Sadla som si na operadlo gauča a lenivo ho hladkala medzi ušami, kožuch mal na dotyk hebký, príjemný, pramienky srsti sa mi kučeravili okolo prstov.

„Nie si taký hrozivý, ako sa zdáš," vravela som mu a s úsmevom sledovala, ako mi položil dlhé laby na kolená a hlavou ma nedočkavo drgal do dlane, aby som pokračovala. Vydal zvuk, ktorý sa mi podal na pradenie a potom zatvoril oči. Tiež som nechala viečka klesnúť....A vtedy ma to zasiahlo ako blesk z jasného neba. Spomienka, dávno zabudnutá, a odrazu predsa taká jasná, ako keby sa mi to dialo priamo pred očami.