Správkyňa osudu [Výnimoční #1]

★ 10. kapitola- Nie posledná ★

Ahojteeee! :) Tak dúfam, že si užívate voľno, možno kujete plány na nejaký super halloweensky kostým (ja sa pochválim, bola som za upíra :D) alebo len užívate, že môžete mať dvanásť hodín spánku, tak či onak, snáď oddychujete a ja vám to voľno trochu- možno- spríjemním novou časťou Správkyne :) Zistíte kto je Kostanz a čo chce, yay! A možno aj nejakú novú stopu.... 

Enjoy! :) 

Nedokázala som prehovoriť, Damarisine slová mi vírili v hlave, stále znova a znova, až kým mi konečne nedošiel ich plný význam. Mám starého otca. Myslela som, že minimálne táto časť môjho života bola pravdivá, po tom, čo sa stalo s mojimi rodičmi, som neočakávala, že niekto iný z mojej rodiny je stále nažive. A teraz mám starého otca.

„Rada ťa konečne spoznávam, Annelie," prehovorila Kostanz a natiahla ku mne ruku.

Využila som tú chvíľku a prehliadla si ju. Nevyzerala staršia než päťdesiat, tmavé vlasy popretkávané striebornými šedinami mala zviazané do drdola na štýl prísnej profesorky, bledoružové oči skryté za sklami malých okuliarov, čo jej sedeli na končeku nosa. Bola vysoká, na ženu, a štíhla, oblečená už na pohľad v drahých šatách tmavosivej farby s vysokým krkom a červenou stuhou pod prsiami.

„Eh, aj ja vás, pani Demidová," prijala som ponúkanú dlaň.

Usadila som sa do kresla oproti nej a kývla na Damarisinu ponuku, či budem čaj.

„Počula som, že si bola zranená," nadhodila Kostanz. „Už sa cítiš lepšie?"

„Ďakujem, áno," prisvedčila som. „Prepáčte, ale naozaj poznáte môjho starého otca?"

„Fallon Sailend, otec zosnulého Raidena a Hectora, tvojho otca, je môj nadriadený," objasnila mi. „Vlastne sa čudujem, že si sa o ňom dozvedela už teraz, keďže je to prakticky najmocnejší muž v Mervele." Takmer som sa udusila horúcim čajom.

„Oh!" hlesla som a vyčítavo sa obzrela na Damaris, o tomto sa nezmienila.

Pekné, môj dedko je tu čosi ako kráľ a predsa ma sedemnásť rokov nechal žiť v klamstve a keď sa konečne zase objavím, pošle svoju, hm, asistentku, namiesto toho, aby prišiel osobne. Ešte som ho ani nevidela a už mi nebol sympatický, takto sa predsa milujúci starý otec nespráva k svojej vnučke.

„Musel mať na práci niečo neskutočne dôležité, keď nedokázal prísť osobne," povedala som ostro. Damaris, ktorá postrehla môj tón, po mne strelila varovným pohľadom. Ignorovala som ju. S Kostanz to však ani nepohlo.

„Musíš pochopiť, Annelie, že tvoj starý otec má záväzky voči tejto krajne a nemôže svoj post Najvyššieho len tak opustiť a zanechať celé vedenie iba preto, aby za tebou prišiel, čo ako veľmi po tom túži," vravela rozumne. „Poslal ma sem, aby som zistila, ako sa máš a požiadala ťa, aby si ho prišla pozrieť, keď bude čas."

„A to má byť akože kedy?" vyprskla som. „Tiež mám totiž kopu práce. Musím nájsť nejakú divnú ženskú menom Najkrajšie, pretože je to pravdepodobne jediný človek v tejto prekliatej krajine, ktorý mi dokáže pomôcť nájsť mojich rodičov, biologickí alebo nie, sú to jediné, čo mi zostalo. Takže, ak ma ospravedlníte-"

Zasekla som sa, keď som si všimla, ako sa márne pokúša skryť úsmev. Nepamätám si, že by som povedala niečo vtipné.

„Si presne ako tvoj otec," vysvetlila s úškrnom. „Horko krvná, tvrdohlavá, nezávislá, tiež nemal rád, keď mu niekto hovoril, čo má robiť." Jej pohľad bol znova vážny, keď si obzrela moju tvár. „Ale výzorom sa podobáš na svoju mamu, Nisu, bola to krásna a oslňujúca žena. Je tragédia, čo sa im stalo."