Správkyňa osudu [Výnimoční #1]

★ 4. kapitola- Bez stopy ★

Som príliš veľkorysá s vydávaním kapitol, ak vezmem do úvahy, že to skoro nikto nečíta :D Aj tak sa však chcem poďakovať všetkým, ktorí sa na to aspoň mrkli a ďakujem za 400 prečítaní, je to viac ako si zaslúžim :) Konečne sme sa v príbehu niekam pohli, čochvíľa sa to naplno rozbehne, tak dúfam, že sa vám bude páčiť :) A dozvieme sa kto je tajomný blondiak... 

Enjoy! :) 

 Chvíľu som mala pocit, že sa mi to naozaj len zdá, čo by tu predsa robil, však? No potom ku mne natiahol ruku a zachytil ma za plecia, keď som sa nečakane zakolísala a takmer spadla tvárou späť do hliny. Mykla som sa od bolesti, keď mi jeho dlaň dopadla na to prebodnuté rameno a on našťastie rýchlo pochopil.

„Hej, hej, pokojne," chlácholil ma. „Nemáš sa čoho báť, ten nagasi je mŕtvy."

V hlave som mala zmätok, no aj tak som vyjachtala: „Čo to?"

„Nagasi," trpezlivo zopakoval. „Tak sa volá tá potvora, čo ťa takmer zabila."

Znova som sa zakolísala, bolo mi zle, tak hrozne zle. Mala som pocit, že sa buď povraciam alebo omdliem. V pleci mi pulzovalo bolesťou.

„Poď, postav sa," radil mi a pomáhal mi na nohy. Prišlo mi to, akoby neboli viac moje, kolená som mala ako zo želé a bola si istá, že keby ma neistí rukami, dávno zletím na zem.

„Asi budem vracať," varovala som ho. „Alebo omdliem. Je mi zle."

„Vydrž," žiadal ma, „ odvediem ťa k mame a bude-"

„Mama!" zvolala som odrazu. „Otec! J- je možné, že- že ten...ten tvoj nagasi napadol aj ich?" Nejako musel vedieť, kde budem, niekto mu musel povedať, dobrovoľne alebo nie, že pôjdem na jazdu, kde by mal skvelú príležitosť odpratať ma bez toho, aby niekto vedel, čo sa stalo.

„Upokoj sa, to vyriešime neskôr, teraz sa musíme postarať o teba."

„Nie, ty to nechápeš," protestovala som, aj keď mi bolo jasné, že ma pravdu. Celé telo ma bolelo, ledva som dokázala rozprávať či rozmýšľať... „Prosím, prosím...Iba mi povedz, či mohol dostať aj ich."

Blondiak si zahryzol do pery, videla som na ňom, že váha. Buď sa bál, že keď mi povie pravdu, rozbehnem sa domov, alebo ju neunesiem a naozaj upadnem do bezvedomia.

„Nagasi ťa mohol sledovať už dlho, nemusel potrebovať tvojich rodičov," prehovoril po chvíli. „Ale...Je možné, že ťa ako prvé hľadal doma..." Svet sa so mnou zatočil. Nie, nie, nie, ich nie. Viem, že stále frflem a nadávam, aká som nimi obmedzovaná, ale nikdy by som si neodpustila, keby sa im niečo stalo!

Bolesť som stále cítila, no adrenalín, ktorý mi zaplavil žily, mi ju dokonale vytesnil z mysle. Videla som len mojich rodičov, videla som len všetky tie možnosti, ktoré sa mohli stať, ak ich nagasi našiel. Zdravou rukou som toho chalana odstrčila, ledva som sa držala na nohách, no aj tak som sa statočne kimácala preč, rovnakým smerom, akým som prišla.

„Hej!" zavolal na mňa a zase ma chytil, aby ma zastavil.

„Musím...Musím ísť domov," chrapčala som. „Musím zistiť, či sú v poriadku."

„Fajn, dobre," rezignoval, „povedz mi tvoju adresu a pôjdem tam. No teba najprv dostaneme niekam preč z tohto miesta."

Obzrela som sa naňho, odrazu obozretná. Možno mi zachránil život, zabil nagasiho, ale ako som si mohla byť istá, že tiež nie je nejaké monštrum, ktoré ma chce odtiahnuť kamsi do svojho brlohu a tam ma zabiť? Trhla som rukou a zaťala zuby, keď mi celým telom preletela bolesť a namáhavo cúvla.