Správkyňa osudu [Výnimoční #1]

★14. kapitola - Kúzlo mesačného svitu ★

Ako na Nový rok, tak po celý rok... No, snáď to aspoň v tomto bude pravda, že mi vydávanie kapitol nebude trvať celú večnosť a snáď to pôjde ľahšie a rýchlejšie ako doteraz :) Snáď ste si užili sviatky, pamätáte si, čo ste včera robili a nevstúpili ste do roka 2017 o jeden (alebo viac) prstov menej :D Všetkým vám ešte takto oneskorene želám šťastný nový rok, nech je perfektný! :)

Užite si novú kapitolu, je venovaná všetkým vám, čo ste našli odvahu na tento môj posledný pokus o zmysluplné fantasy, kliknúť. Veľmi si to vážim a ďakujem za všetku podporu v uplynulom roku ❤

 Vďačne som sa vyprostila zo šiat, ktoré mi nepríjemne sťahovali pľúca - alebo to bolo len preto, že sa mi lámalo srdce? - a pedantne si vydrhla vodou každý centimeter pokožky, aby som sa zbavila aj tej najmenšej spomienky na dotyky toho slizkého upíra. Stále sa mi nechcelo veriť, že som mu dovolila ma obchytkávať a ešte mu to aj oplácala. Snažila som si zamestnať myšlienky čímsi iným ako Sethom a jeho odchodom, no nedarilo sa mi to. Neustále som si pripomínala, že som tu zostala sama, bez skutočných priateľov, s ľuďmi, ktorých ledva poznám a stále neviem, či im môžem veriť.

Sama v izbe som to jednoducho nedokázala vydržať. Bolo mi jedno, že neviem kam ísť, bolo mi jedno, že je noc a tam vonku na mňa môžu striehnuť nagasi alebo iné potvory, netrápil ma ani fakt, že mám mokré vlasy a môžem dostať zápal mozgových blán... Zúfalo som potrebovala uniknúť, možno si aj pripomenúť, že som neurobila najväčšiu chybu vo svojom živote, keď som si vybrala Mervelu a mojich ochrancov a nie San Francisco a Setha.

Podarilo sa mi prešmyknúť do haly, z kuchyne som počula zvuky a napadlo mi, že Lynn a Myron zrejme líčia rodičom detaily nášho výletu a bola vďačná, že sú tak ďaleko a nemôžu ma zastaviť. Vykĺzla som von a slobodne sa nadýchla mrazivého nočného vzduchu, ktorý ma pálil v pľúcach. Zastala som si pred jazerom, v ktorom sa odrážali svetlá mesta aj hviezdy a mesiac nad mojou hlavou. Jeho hladina bola pokojná, hladká akoby bolo zo skla. Ktovieprečo to vo mne rozpálilo hnev, v amoku som schmatla kameň, ktorý ku mne bol najbližšie a mrskla ním do vody, aby sa rozčerila, rozpraskala ako moje srdce, keď Seth prešiel cez dvere a ani sa neobzrel.

Odrazu mi všetko vadilo - vadilo mi nepohnute stáť na mieste, vadilo mi dívať sa na mesto Výnimočných, pretože ono bolo na vine, že ja trčím tu a jediný človek, ktorý bol v mojom živote skutočný je niekde inde, vadilo mi dívať sa na to, ako je všetko tiché a harmonické, keď v mojom vnútri doslova besnela búrka pocitov. Bez toho, aby som si vôbec premyslela, čo robím alebo kam idem, som sa rozbehla dolu kopcom.

V ušiach mi hučala krv, do tváre ma šľahal ostrý vietor, moje chodidlá dupotali na hlinenej zemi, zatiaľ čo som sa rútila v ústrety neznámu, sladkému zabudnutiu, úniku z mojej vlastne hlavy, ktorá mi nedokázala priniesť nič upokojujúce alebo pozitívne. Bola to len samá smrť, bolesť a žiaľ, strata, nenávisť a zlomené srdce...Stále to isté dookola, nedalo sa to zniesť.

Zastavilo ma až pichanie v boku. Prehla som sa v páse, oprela si lakte o kolená a zúfalo lapala po vzduchu. Stále vlhké vlasy som mala do všetkých strán, odstávali ako vrabčie hniezdo a mne to nemohlo byť viac jedno; uši a nos som necítila, také som ich mala zmrznuté a lýtka ma pálili od námahy. Zdvihla som hlavu, keď neďaleko mňa čosi zašuchotalo a uvedomila si, že stojím na podobnej lesnej čistine, ako keď sme prišli do Fadasu.

Pomedzi vetvisté stromy takmer ochudobnené o všetky listy, presvitali lúče mesačného svitu, obloha sa tu zdala jasnejšia, akási bližšia, žeby jeden mal pocit, že keby sa postavil na špičky a natiahol sa dostatočne vysoko, mohol by do nej načrieť rukou. Hviezdy sa ligotali ako perly, drahokamy v temnote a pri pohľade na ne, také krásne a slobodné, ma pichlo pri srdci. Zatvorila som oči, keď som zacítila to známe šteklenie vzadu v hlave a pred očami mi vystala tvár mojej mamy, ešte stále bola krásna, mladá a na pohľad taká šťastná.