Around the World

12• Skala

Emma úplne onemela, keď sa na prvý pohľad uvidela v zrkadle. Vyzerala úplne inak. Nebola zvyknutá na takéto maľovanie. V svojej kozmetickej taštičke mala len korektor, špirálu a lesk. Teraz sa pozerala na seba cez oči pokryté béžovými šminkami, ktoré sa postupne stmavovali. Oči jej rámovali tenké linky a na perách mala svetlý, matný, červený rúž.

„Vau," žasla. „Vyzerám... inak. Zvládla si to skvelo. Ďakujem," vyskočila a vrúcne ju objala.

„Nie je za čo, rada som to pre teba urobila. Akú kabelku a topánky ti dáme?" rozmýšľala a popritom otvárala skrinu. „Tu máš," podávala jej béžovú kabelku a sandálky.

„Ty si anjel." Prevzala od nej veci. Obula si sandále. Padli jej ako uliaté. Do malej kabelky jej Nina zbalila mobil, kľúče, rúž a jej peňaženku. Zdola sa ozval zvonček, ktorý oznamoval, že po ňu už prišiel Tomáš.

„No, tak, choď," jemne ju postrčila Nina.

Spoločne zišli po schodoch dole a Emma otvorila dvere. Pred ňou stál Tomáš. Hnedé strapaté vlasy mal tentoraz upravené. Obtiahnuté tričko vymenil za polokošeľu. Bolo z neho cítiť citrónové mydlo a mentol. Usmieval sa na ňu a pozdravil ju: „Ahoj, pristane ti to."

„Ďakujem, aj tebe." Vyšla von z domu.

„Užite si to," povedala Nina s lišiackým úsmevom a zavrela dvere.

„Tak teda, kam ideme?"

„Na večeru. Potom sa nechaj prekvapiť," odpovedal jej.

Kráčali spolu bok po boku smerom do centra.

„Čo si dnes robila po práci?"

„Šla som s Ninou a Bibou na pláž. A ty?"

„Ale nič. Bol som na hoteli."

Prikývla.

Pokračovali v ceste. Medzi nimi zavládlo trápne ticho, ktoré sa snažila prerušiť. V mysli lovila nejakú otázku, na ktorú by sa ho mohla spýtať. Potom si spomenula na jeho tetovania tiahnuce sa od ľavého ramena po bok.

„Čo sú to za tetovania, čo máš?" opýtala sa.

„Sú to spomienky alebo veci, ktoré mám rád alebo, ktoré ma vystihujú. Niekedy ti ich ukážem. Chcela by si mať niekedy tetovanie?"

"Chcela."

„Prezradíš aké?"

„Svet. Nad píšťalou by som si chcela nechať vytetovať svet," vysvetlila.

Prikývol a rukami si prešiel po vlasoch. „Mohlo by to vyzerať zaujímavo,"

Pomaly sa dostávali do centra. Ľudí a reštaurácií pribúdalo. Tomáš ukázal na jednu z nich, do ktorej zamierili. Sadli si za stôl pre dvoch. Emma si objednala cestoviny s kolou a on zas pizzu. Kým čakali na jedlo čas využili zhováraním sa.

„Tak, kam potom pôjdeme?" opýtala sa s nedočkavosťou v hlase.

„Ty asi fakt nevydržíš," zasmial sa a potom dodal: „To je ešte tajomstvo."

Vzdychla. Prekvapenia v láske veľmi nemala. Od nedočkavosti ju bolelo brucho a triasla sa.

Čašníčka po chvíli prišla aj s hotovým jedlom. Emma sa nad horou cestovín oblízala a do rúk uchopila vidličku. Pri božskej chuti cestovín a špenátovej omáčke privrela oči.

„Vidím, že ti talianská kuchyňa chutí," poznamenal Tomáš a odhryzol si poriadnu dávku zo svojej pizze.

„Mhm," prisvedčila mu s plnými ústami. V hlave ju napadla jedna otázka, na ktorú túžila poznať odpoveď. Rýchlo dožula sústo a spýtala sa: „Kam by si chcel ísť ďalej?"

„Myslíš krajinu?"

„Áno."

„Chcem ísť do Ázie. Krajinu neviem. Zrejme si ju vytypujem náhodným ťuknutím na bod na glóbuse."

„Áziu by som tiež chcela navštíviť. Myslím, že u mňa najviac vyhráva Thajsko a Maldivy."

Opäť prikývol. „Myslím, že by si so mnou mala ísť," vyslovil po dlhej chvíli ticha.

„Akože kam?" Odpoveď vedela, no chcela, aby ju vyslovil on.

„Predsa preč. So mnou. Cestovať," vysvetlil.

„Veď ťa sotva poznám," vyviedla ho z úvahy.

„To nie je pravda. Včera si ma spoznala dosť dobre. Vieš o mne," bránil sa.

„No, aj tak si nemyslím, že by sme hneď mali spolu odcestovať."

„Nehovorím, že hneď. I dnešok som stvoril preto, aby sme sa lepšie spoznali. Verili si. Dám ti čas. Viem vydržať," žmurkol na mňa. „No mala by si vedieť, že za dva dni odchádzam. Neviem kam, no určite to bude v Ázií,"

Snažila sa zhltnuť guču, ktorá jej navierala v hrdle. Práve teraz potrebovala radu od svojej najlepšej kamarátky, Elen. Len ona ju poznala najlepšie. Rozhodla sa, že jej zavolá hneď, ako príde domov. „Dobre, premyslím si. Každopádne, ďakujem za ponuku." Odvrátila od neho zrak a venovala sa svojim cestovinám.

***

Po jedle, Tomáš zaplatil a vydali sa preč.

„Takže, kam ideme?" skúsila sa Emma znovu opýtať.

„Uvidíš, keď tam budeme." povedal. Vtom ju chytil za ruku a potiahol ju. Nevedela, kam behali, no nepúšťala sa ho a následovala ho. Ocitli sa na obrovskej pieskovej pláži. Nebola to presne tá, na ktorej bola po práci, no dosť sa na ňu podobala. Až na skaly, ktoré ju lemovali a siahali, aj do mora. Slnko pomaly zapadalo. Obloha mala cukríkovo ružovú oblohu a okolo poletovali - vo vlhkom morskom vetre -  čajky. Tomáš kráčal ku skalám a Emmu zaplavil pocit nervozity.

„Snáď nechceš liezť na tie skaly?" spýtala sa ho, aby sa ujistila, že nie je taký trafený.

„Prečo nie? Už som na ne raz liezol. Je od nich náherný výhľad na more a západ slnka," uškrnul sa.

„Ja hore nejdem," zakňučala a zastala.

Tomáš zastal tiež a pozrel na ňu. „Ale no ták, nie sú ani vysoké. Skôr široké. A vieš si tam nájsť aj priestor na ruky a nohy, takže až tam budeš liezť nič sa ti stať nemôže. A aj ti pomôžem," presviedčal ju.

„Naozaj sa mi nič nemôže stať?"

„Ak budeš mať pri sebe mňa, tak nie," žmurkol na ňu. „Poď," zobral jej útlu ruku do tej svojej mohutnej a radil jej, čo má robiť.

Po následujúcich minútach radenia a lezenia sa dostali obidvaja bezpečne na vrch skaly. Lezenie dlho netrvalo. Bola to malá skala, no s krásnym výhľadom. Slnko sa týčilo nad morom ako veľký boh. Veľký, žeravý boh. More bolo pokojné. Sem - tam narazila menšia vlnka o skalu. Emma sa v duchu poďakovala za to, že tentoraz počúvla svoje srdce, nie rozum.

„Pýtala si sa na tetovania," spomenul si Tomáš, keď spolu sedeli na slnkom vyhriatej skale a pozorovali tento nádherný výhľad. Bez slova si stiahol tričko. Emme sa poskytol pohľad na jeho nahú pokožku. Zhlboka sa nadýchol. Pri tom pohybe sa koža natiahla a všetky jeho tetovania vynikli ešte viac.

„Veď si mi vravel, že lienky nenávidíš," pousmiala sa a ukazovákom prešla po lienke, ktorá bola vytetovaná na jeho boku. Tiež tam bol veľký strom, ktorého konáre sa ťahali od boku smerom hore k plecu, husľový kľúč, kvet a iné tetovania, ktoré si ešte nestihla všimnúť.

Pri jej dotyku zalapal po dychu, no vzápäti vydýchol. „Áno, preto som si ich vytetoval."

Zasmiala sa a on sa k nej pridal tiež. Pri pohľade na jeho jamku v líci zdvihla prst a ťukla ho do nej. Prekvapene na ňu pozrel. Najprv sa zľakla, že urobila niečo zle a v duchu sa za to hrešila, no potom povedal: „Máš strašne jemný dotyk. A mimochom, krásne sa usmievaš."