Around the World

29• Cesta domov

Ocitli sa v najbližšom lietadle, ktoré smerovalo na Slovensko. Emma trvala na tom, aby išla sama, no Tomáš sa nedal a letel s ňou. Odmietal ju pustiť v tomto stave samu do sveta. Sedela vedľa neho a vzlykala. Mastné vlasy si zopla dohora a červené oči si neustále šúchala. Navyše mala kde - tu po tvári červené fľaky od plaču. Tomáš ju ešte v takejto podobe ešte vôbec nevidel. No ani on na tom nebol najlepšie. Unavené oči zvýrazňovali čierne kruhy pod očami. A nekladol dôraz ani na obrovský výbuch na hlave. Alebo na špinavé tričko od Emminych zvratiek. Ľudia v lietadle na nich hádzali pohľady ako na všivavých bezdomovcov. No oni si ich nevšímali. Let sa krátil. Boli čoraz nervóznejší. Napätie stúpalo aj po pristáti. Ani vo vlaku sa neodvážil Tomáš prehovoriť. Bál sa, že povie niečo nevhodné. Jediné na čo sa zmohol, bolo držať ju za ruku. Emma toto gesto privítala. Cítila sa pod psa. Tomášove dotyky a jeho prítomnosť ju vedela uvoľniť a dobiť. No pri správe, akú obdržala v londýnsky podvečer ju nič nedokázalo uvoľniť. Dokonca ani Tomáš. Nemala mu to za zlé. Z otcovej smrti obviňovala seba. Mala ostať na Slovensku. Mala ostať na farme a pomáhať. Určite bol vo veľkom strese, keď odišla. Prácu robil aj za ňu a obával sa o svoju dcéru, ktorá si zatiaľ poletovala po svete. Emme znovu vytriskli slzy, ktoré dlho udržať už nemohla. Tomáš jej stísol ruku o niečo viac. Dal jej najavo, že je tu s ňou a chápe ju. Rozmýšľala, čo sa stane potom, keď vystúpia. Keď príjdu k jej domu. Keď doň vojdu... Uvidí mamu plakať? Uvidí otca ležiacého na zemi? Bude ešte jeho telo teplé? Nechajú ho tam naschvál, aby si uvedomila, že to je jej chyba? Budú na ňu Dávid a Daniel naštvaní? Pozvú ju vôbec na pohreb? Zhlboka sa nadýchla a spolu s vydýchnutím všetky myšlienky zo seba dostala preč.

***

Cesta vlakom sa jej zdála nekonečná, no raz sa skončiť musela. Vystúpili z vlaku a s batohmi sa trepali do jej rodného domu. Putovali chodníkom a kráčali okolo domov. Ich poradie už poznala naspamäť. Srdce sa jej rozbúchalo, keď zastáli pred posledným domom v dedine. V celom dome sa svietilo. Okrem jej izby. Pristúpili k vchodovým dverám. Zarazila sa. Nevedela, či ma zaklopať alebo vojsť. Rozhodla sa pre druhú možnosť. Bez ohlásenia vstúpila. Tomáš sa potácal za ňou. Pohľad sa jej naskytol na mamu. Sedela za kuchynským stolom. Hlavu mala založenú v rukách. Ešte si nevšímla, že ma dcéru rovno pred nosom. Akoby zacítila, že dom uvítal dvoch cudzincov. Strhla sa a zdvihla hlavu.

„Emma," zašepkala. Oči mala sklenené a nos červený. Na čele mala viac vrások, než mala, keď Emma odchádzala. Zrejme sa tam objavili spolu so starosťami. Zaškrípala stoličkou na podlahe a rozbehla sa privítať svoju dcéru dlhým objatím a nekonečnými bozkami po tvári. Emma túto reakciu vôbec nečakala, no odľahlo jej a objatia matke opätovala.

„Mami! Ani nevieš, ako mi je to ľúto," plakala v jej náručí.

„Ja viem zlatko," hladkala ju po chrbte. „ššš, to nevadí."

Ešte chvíľu ostali v tichom objatí. Až kým si nevšimla Tomáša. Nervózne tam postával a škrabal si šiju.

„A kto je toto?" odtiahla sa mama a ukázala na na neho.

„To je Tomáš," odpovedala Emma. „je to môj... priateľ."

„Ou, aha. Tak teda, vitaj."

Hodnú tichú chvíľu prerušili dvaja bratia, ktorí vpochodovali do kuchyne s obrovským hulákaním. Ako im už bolo vo zvyku, hádali sa na niečom nepodstatnom.

„Daniel! Dávid!" zrúkla Emma a vletela svojim bratom do cesty. Všetci traja padli do obrovského medvedieho objatia a stískali sa.

O malú chvíľu všetci sedeli za stolom. V rukách držali šálky pariaceho sa čaju.

„Čo bude ďalej, Emma? Čo bude po otcovom pohrebe? Odídeš?" opýtala sa svojej dcéri chladným tónom.

Nastála chvíľa, kedy sa mala rozhodnúť.