Around the World

24• Nočná mora

Prudko sa strhla zo spánku. Zobudil ju hlasný ston, ktorý vychádzal z Tomášových úst. Nevedela, ako sa má zachovať. Rýchlo k nemu pribehla a opatrne mykala jeho plecom.

„Tomáš?" opýtala sa ustarostene.

„Som hore. Je to v poriadku. Len nočná mora. Môžeš ísť spať," zašomral.

Emma pozrela na visiace hodiny nad televíziou.

„To by sa už neoplatilo. Je pol siedmej. Mali by sme ísť na raňajky," poznamenala.

„Hej, máš pravdu," odvetil Tomáš sucho.

„Nechceš mi povedať o tej nočnej more?" Chytila ho za ruku.

„Ja... nie."

„Och..." trochu ju to ranilo. „tak dobre."

„Tak dobre," opakoval.

Bez slova vstala a šla sa chystať na dnešný dlhý deň. V hlave jej viseli dve otázky - prečo sa Tomáš správa tak čudne? A čo sa mu také mohlo snívať?

***

Ticho popri raňajkách Emmu neskutočne rozčuľovalo. Sedeli na veľkej terase z ktorej mohla sledovať príliv morských vĺn a popritom piť dopriatu šálku kávy. Tomáš oproti nej skleslo sedel a hypnotizoval tanier s vajíčkami.

„Ty to jesť nebudeš? Vychladne ti to," povedala a do úst si hodila malinu.

„Nebudem. Prešla ma chuť."

„Ukáž, zjem to ja. Predsa nevyhodíme zbytočne jedlo," poučila ho a vajíčko si preložila na svoj tanier.

Tomáš tam naďalej bez slova sedel a mysľou bol niekde úplne mimo. Emme došla trpezlivosť.

„Už stačilo! Čo sa to s tebou porobilo? Prečo sa takto ku mne správaš? Čo také som ti urobila? Snažím sa tu s tebou nadviazať nejaký rozhovor a ty sa správaš ako... ako..." Nevedela ako pokračovať.

Tomáš k nej po prvýkrát za dnešné ráno zdvihol pohľad. „Ako čo?"

„Ako taký debil."

Vzdychol. „Prepáč, máš pravdu. Nechcel som. Ty si nič neurobila. Ide o tú nočnú moru." opäť si vzdychol a pokračoval. „Snívalo sa mi o tebe. A o mne, samozrejme. Že som ti ublížil. Tak ako všetkým. No tebe som ublížil nechtiac. Už si nespomínam ako. No najhoršie na tom bolo, že si odomňa odišla a priala si mi, aby som už navždy ostal sám. Že si nezaslúžim ľudskú lásku. Že som len chodiace tornádo." povedal smutne.

Chytila ho ta ruku. „Neboj sa. Som tu s tebou. Nikde nejdem," zašepkala.

Tomášovi sa uľavilo a na stoličke sa spokojne pomrvil. No Emma chcela spoznať odpovede na ďalšie otázky.

„Môžem sa ťa ešte na niečo opýtať?"

„Samozrejme. Von s tým."

„Ja... Ja len neviem pochopiť, ako si sa vedel zmeniť. V knižkách to chodí tak, že naivné dievča sa zamiluje do sukničkára a on sa potom akože zmení, hraje sa na milujúce frajera , no v skutočností sa nezmenil," slová sa z nej rýchlo rinuli.

Tomáš chvíľočku rozmýšľal, čo jej na to odpovie. „Tak poprvé, tu nie sme v žiadnej knižke. A po druhé, sám som sa chcel zmeniť. Vlastne som ani nevedel, prečo som to všetko robil. Bola to istá rebélia. Bol som naštvaný na všetkých. Dokonca i na seba. Rodičia sa o všetkom dozvedeli. Vybavili mi terapeuta, ku ktorému som ochotne chodil. Prv som sa mu hanbil, zveriť sa o všetkom. Vypytoval sa ma rôzne veci ako napríklad, či by sa mi páčili v starobe takéto spomienky na pubertu. A pod jeho vedením som sa vypracoval na takéhoto človeka, akým som teraz. A musím uznať, že som veľmi spokojný. Lebo takýto život sa mi páči viac. Neviem, či niekedy budem dokonalý frajer, ale aspoň sa o to posnažím," vysypal zo seba.

Emma na neho pozerala, ohromená jeho priznaním. Už vôbec nepociťovala neistotu. Bola oslobená. Oslobená jeho slovami, ktoré jej práve povedal.

„Ďakujem ti, že si mi o tom všetko povedal," povedala a privinula sa k nemu.

***

„Čo budeme dnes robiť?" opýtala sa ho a skladala oblečenie, ktoré bolo porozhadzované po celej izbe.

„Poďme ďalej."

„Eh... Kde ďalej?"

„Kúpme si letenky a odíďme dnes večer. Veď sme tu toho aj tak videli dosť a chceme precestovať čo najviac, pamätáš?"

„Dobre," súhlasila. Síce to bolo spontánne rozhodnutie, no tie zbožňovala najviac.

Tomáš otvoril notebook a začal hľadať.

„Pozri!" vyhŕkol Tomáš a otočil obrazovku smerom ku nej. „Čo povieš?"

Emma sa zamračila na obrazovku a vzápäti vykríkla: „Áno! Áno! Áno!"

„Dobre, letenky sú kúpene. Ale budeme tam len na noc. Ubytovanie je tam dosť drahé. Letíme dnes večer," informoval ju.

Skladanie oblečenia nechala tak a prisadla si k nemu. Jemne ho pobozkala. „Som rada, že ťa mám, vieš o tom?"

„Aj ja som rád, že ťa mám, vieš o tom?" zašepkal jej do ucha.

***

Po balení veci do tašiek, ktoré im zabralo len pár minút, sa rozhodli si poslednýkrát užiť prechádzku mestom. Stavili sa aj na obede v ázijskej reštaurácií. Do letu im ostávalo ešte pár hodín, no vybrať sa na letisko museli skôr.

„Mala by som zavolať mame," spomenula si, keď sedeli v taxíku. Z vrecka vybrala mobil a vytočila číslo.

„Ahoj, Emmi. Konečne ťa počujem. Ako sa máš?"

„Ahoj, mami. Mám sa výborne. Akurát som v taxíku a ideme na letisko. Letím na Santorini!"

„Vážne?! To je skvelé! Veľmi ti to prajem, dievčatko moje."

„Ďakujem, mami. Prišli ti tie fotky, ktoré som ti poslala?"

„Áno, prišli, prišli. Pozreli sme si ich všetci. Vyzeráš na nich veľmi šťastne. A aj Thajsko vyzerá byť úžasne," odpovedala mama.

„Ozaj, a kde sú ostatní?"

„Dano a Dávid sú v škole. A ocko šiel vybavovať nejaké veci do mesta. Ale neboj sa. Poviem im, že si volala."

„Dobre. Ja už budem končiť. Tak teda sa všetci majte. Ľúbim vás."

„Aj my teba ľúbime. Drž sa."

***

Obaja sedeli vedľa seba v lietadle.

„Tak čo? Bojíš sa?" Tomáš sa uškrnul.

„Už ani veľmi nie," povedala a usmiala sa.

Pritúlil si ju k sebe a ona mu položila hlavu na hruď. Spoločne zaspali s myšlienkou, že pred sebou majú ďalšie dobrodrúžstvo.