Around the World

7•Taliansko

„Fúha, tak ti teda gratulujem. Nie je ľahké, len tak utiecť z domu," hovorila Nina po tom, ako jej Emma vyrozprávala celý príbeh.

„No..."

„Počuj, nechcela by si si so mnou nájsť brigádu? Chvíľu by si so mnou pobudla v Taliansku, zarobila nejaké peniaze..." navrhla jej Nina.

Emma rozmýšľala. S Ninou sa poznali minimálne hodinu. Samozrejme, že chcela brigádu a toto bola skvelá príležitosť, no mala by byť viac opatrná. „Ešte si to premyslím. Ale ďakujem za návrh."

Nina sa usmiala.

Emma sa pozrela na jej havranie čierne vlasy, hnedé oči a bielu pokožku. Dokonca si i všimla malé tetovanie na jej ľavom zápästí v tvare kvetiny. „Porozprávaj mi niečo o sebe," vyzvala ju.

Nina sa na ňu s úsmevom obrátila a začala: „Pochádzam z malej dediny, názov ti nebude nič hovoriť. Doteraz som mala frajera, ktorý ma hneď po mojom odchode podviedol a to som ešte ani nenasadla do vlaku." vzlykla, ale pokračovala ďalej. "Mám rada čiernu farbu, neznášam pavúky, milujem sladkosti a nenávidím matiku," zasmiala sa. „Práve si počula príbeh môjho života. A čo ty?"

„Pochádzam tiež z dediny, ktorá ti asi nič nebude hovoriť. Frajera som vživote nemala. Mám dvoch veľmi dobrých kamarátov. A takisto milujem svojich bratov. Moja obľubená farba je tyrkysovomodrá ako more v ktorom sa chcem kúpať, pavúky neznášam tiež, sladkosti by som jedla od rána do večera a matika mi ide," usmiala sa.

„Noo," zatiahla Nina. „Keď ti teda tá matika ide, tak mi ju prosím vysvetlíš? Aby sme zabili čas. Potrebujem si niečo ujasniť."

„Žiaden problém."

***

Po dlhom vysvetľovaní matematiky, ktorú Nina, aj tak nepochopila sa rozhodli si trochu pospať, aby boli v Taliansku fit.

„Hej," šťuchla po pár hodinách Nina do Emmy.

Emma si prešuchala ospalé oči. „Áno?"

„Vlak ochvíľu zastavuje na našej stanici. Mali by sme sa začať baliť."

***

Ochvíľu vyšli zo stanice. Vzduch tu bol o čosi vlhkejší a slnko hrialo na ich neopálené pokožky.

„Je tu krásne," vzdychla Emma. Vychutnávala si pohľad na spleť preľudnených ľudí.

„Ešte si tu nebola?"

„Nie," zasmiala sa. „Vživote som nebola pri mori."

„Ale teraz si, tak poď," povedala Nina a ukázala smerom na radové domy. „Týmto smerom býva moja sesternica."

Nina zaklopala na drevené dvere. Dom bol krémový s hnedou strechou. Predzáhradka bola jednoduchá - biele ruže lemovali kamenný plot a lavička, ktorá stála pri oleandroch čakala, kto si na ňu sadne.

„Sesternica sa sem presťahovala s manželom," dodala Nina kým čakali.

„Ahojte," otvorila im dvere vysoká žena. Mala čierne vlasy ako Nina. Pokožku mala o čosi hnedšiu ako ona.

„Ty musíš byť Emma, že? Nina mi písala, že prídeš. Som Biba, teší ma," usmiala sa.

„Aj mňa."

„Poďte ďalej dievčatá."

Dom bol zladený do krémovej a hnedej farby. Na stenách viseli fotky Bibi a jej manžela, ktorý sa zatiaľ neukázal.

Kráčali cez priestrannú halu do obývačky.
„Pripravila som kávu a menšie občerstvenie, musíte byť hladné, keď ste neraňajkovali."

Emma pozrela dole na hnedý stôl. Na ňom stáli šálky s kávou, muffiny a ovocie. „Ďakujeme."

„To nestojí za reč," usmiala sa Biba. „Čo ťa tu sem privádza, Emma?"opýtala sa jej, keď si sadli.

„Rozhodla som sa cestovať a Taliansko ma dlho lákalo, tak som tu." Ešte stále nevedela uveriť, že je u nejakých cudzincov doma. No nech sa potom nečuduje, kebyže ju tu náhodou zavraždia.

„Držím ti palce. Môj manžel tu práve nie je. Pracuje. No mal by prísť každú chvíľu," povedala. „Pripravila som vám na poschodí izbu. Potom sa tam môžete ísť zložiť."

„Ďakujem, ste milá, ale nezostávam tu."

„Prečo?" začudovala sa Biba a spolu s Ninou na ňu pozreli.

„Pôjdem do hotela. A nechcem byť na príťaž," odpovedala Emma.

„Álé," zatiahla Biba. „Čo tam po hoteli. Ostávaš u nás a to je príkaz," zachichotala sa.

Dnes kratšia časť, no vôbec nemám čas, tak aspoň niečo :) ďalšie už budú normálne. Inak vyšiel nový adventný príbeh na mojom profile, tak bežte pozrieť ;)