Ľutujem že som ťa spoznala.✅

🌹2🌹

Krvou mojej rodiny tam bolo napísané "Nájdem si ťa." O nie keby som bola doma bola by som mŕtva len ja nie celá moja rodina. Začala som ešte viac plakať.

No potom som zbadala babku a dedka. Čo tu robia? Mali prísť až zajtra. Povedali mi že prišli skorej a keďže sa stala táto nehoda, pôjdem s nimi do Nórska. Ale predsa mám tu kamarátov.

^°^

Mala som len tri kufre. Ako prvé som išla baliť veci ktoré som musela mať pri sebe a boli to spomienky. Zobrala som si všetky rodinné albumy s fotkami, sestrine kresby keďže rada kreslila, kuchárky ktoré zbierala mamina a tatinové nahrávky formuly keďže sme spolu vždy pozerávali formulu. Vždy som si ich nahrávala aby som nezabudla na to. Potom som si balila už len oblečenie a elektroniku.

Celý čas som strašne plakala. Candy som musela zobrať so sebou, už niekoľkokrát letela takže som sa o ňu báť nemusela. S Viki som sa dlho lúčila. Kto vie či sa ešte uvidíme ale sľúbili sme si že niekedy priletí.

Keď som sadla do auta ktoré nás malo odviesť na letisko možno som posledný krát uvidela Viki, túto krajinu a ešte veľa vecí.

Na letisku bolo strašne veľa ľudí. Nemám to tu rada veľa ľudí, hluk a zmätok.
Hrozné.
Našťastie to až tak dlho netrvalo. V lietadle som si nasadila sluchátka, potrebovala som niečo na upokojenie a boli to práve pesníčky.

^°^

Nevnímala som čas a už sme tam boli. Znovu som sa viezla autom. Babka s dedkom bývajú v Trofors trochu som to tam poznala. U nich mám izbu zariadenú už dosť dlho pretože ako som k ním chodila , rozhodli sa že bude lepšie keď ju tu budem mať.

^°^

Išla som sa vybaľovať. Keď už som mala všetko vybalené zistila som že je večer. Vôbec som nemala chuť na jedlo tak som sa len osprchovala, umyla si zuby a ľahla si do postele. Nemohla som vôbec zaspať tak som si išla písať s Viki. Zaspala som asi o štvrtej ráno. Ráno som vstala okolo desiatej, umyla som si zuby a išla sa naraňajkovať. Babka mi spravila miešané vajíčka. Mňam. Išla som do izby a znovu si písala s Viki. Hovorila že všetkým chýbam ale nehovorila nič o Tylerovy. Tak som to neriešila.

Musela som si prevetrať hlavu. Zobrala som si svoj zošit kde si kreslím a mobil a vyrazila som. Zastala som na kraji chodníka aby som si začala kresliť okolie. „Pozooor!"
Niekto na mňa kričal ale už bolo neskoro. Narazil do mňa nejaký chalan na longboarde.
„Prepáč, nepozeral som sa."
„Prepáč to ja som stála na zlom mieste."
Zdvihol ma, bol to blonďák s hnedými očami.
„Eh ahoj a znovu prepáč" hanbila som sa.
,,Ahoj. Som Marcus."
Usmial sa na mňa, bolela ma hlava, neuvedomila som si že niečo povedal.
,,Si v pohode?"
Chytil ma za ramená ako keby som mala odpadnúť,bol tak zlatý.
„Ou, áno prepáč, len ma bolí hlava.
„Chceš vodu? Inak ako sa voláš?" Kým čakal na moju odpoveď vybral z batohu fľašu s vodou a podal mi ju.
„Som Lis."
Usmial sa na mňa.
„Pekné meno a teraz pôjdeš k nám."
„Počkať. Čo?"
„Krváca ti ruka."
Pozrel sa na mňa ako na idiota.
„A prečo som ťa tu ešte nevidel?" Nakoniec som teda išla s ním.
„Prišla som zo Slovenska pretože, eh ale nič."
Keď som si spomenula na to čo sa stalo hrnuli sa mi slzy do očí.
„Neplač, ak mi to nechceš povedať nevadí."
Utrel mi slzu ktorá mi vyšla, zrazu som v tele cítila teplo. Cestou k nim som mu to povedala bolo mu to dosť ľúto. Ked sme zastavili pred ich domom dal mi pusu na líce. Stále ma bolela hlava takže som si to možno len vymyslela.

Tadaaa nová časť je na svete. Budem rada za každé prečítanie. Vikca29 dik že mi s tým pomáhaš a musíš to počúvať keď ti to rozprávam😂😂

M.