Ľutujem že som ťa spoznala.✅

🌹15🌹

Lis

Zastavili sme pred mojím domom. Pustil mi ruku a vtiahol si ma do objatia. Ihneď som pocítila jeho vôňu, zavrela som oči a užívala si túto chvíľu. Po pár minútach som sa odtiahla.

,,Nechceš ísť ďalej?" Navrhla som s nádejou že to prijme. Sledovala som jeho tvár. Pozrel sa na mňa a sklamane povedal.

,,Máme zápas. Prepáč."

,,Ou, eh, v pohode. Ja len tak."
Môj úsmev opadol a čakala som čo povie.

,,Môžem prísť potom ak chceš. O ôsmej by som mohol."

,,To trvá tak dlho?"

,,Nie ale musím si ísť odložiť domov veci a potom sa ešte osprchovať, nechcem smrdieť." Usmial sa a ukázal radu jeho bielych zubov.

Slabo som sa zasmiala. Myslím že aj keby prišiel čerstvo po zápase, bude voňať úžasné.

,,Tak o ôsmej. Budem ťa čakať."

Rozlúčili sme sa a išla som domov. Starý rodičia boli stále v práci. Aby som si skrátila čakanie išla som vyvenčiť Candy.

^°^

Pozrela som sa na hodiny. Mala som pocit že sa vôbec nehýbu. Ležala som v posteli osprchovaná a rozmýšľala čo pôjdem robiť. Stále mi zostávala hodina. Pozrela som sa na poličku. Obľúbená knižka sestry. Postavila som sa, zobrala ju do ruky, znova si išla ľahnúť do postele a začala čítať. Tu knihu som nechcela čítať, hlavne keď tu už nie je. No milovala ju.

^°^

Nevládala som mať otvorené očné viečka. Pomaly sa mi zavreli a zaspala som.

Marcus

Rozlúčil som sa s rodičmi, zavrel dvere a išiel k Lis. Cesta mi trvala krátko, vyšiel som schody a zazvonil. Dvere otvorila jej babka ktorá sa usmievala a mala na sebe zásteru takže niečo piekla.

,,Dobrý večer, je Lis doma? Mal som za ňou prísť." Jej babka sa na mňa stále usmievala a prezerala si ma.

,,Zlatíčko malé, pravdaže je doma. V izbe si číta knižku. Ešte pred tým než pôjdeš za ňou, nechceš kakaový koláčik?"

,,Nie ďakujem, mal som večeru. Možno neskôr." Jemne som sa usmial. Rukou mi ukázala kam mám ísť a pokračovala v pečení kakaového koláču.

Vyšiel som schody, zabočil do prava a uvidel čisto biele dvere na konci chodby. Vedel som že to je jej izba, nemá rada vyzdobené dvere a ostatné dvere sú hnedé.

Klop

Klop

Klop

Potichu som zaklopal.

Nič.

Chvíľu som čakal, stále nič. Vošiel som. Do nosa mi v momente vrazila levanduľová vôňa zo sviečky. Dvere som zavrel a pozrel sa na ňu. Spala s knihou v ruke. Musel som sa nad tým usmiať. Bola zlatá. Rozhodol som sa zostať.

Knihu som jej pomaly zobral z ruky a vložil do nej záložku, dúfajúc že tam skončila. Podišiel som ku komode, zobral pokrývku na sviečku a položil ju na vrch sklenenej nádobky. Plameň zo sviečky pomaly hasol. Z úložného priestoru pod posteľou som vytiahol paplón. Prikryl ju.

Vyzliekol som si tričko, položil ho na stoličku a ľahol si vedľa nej. Pritiahol som sa k nej a cítil ako sa jej pomaly nadvihuje hruď každým nádychom. Ruku som si prehodil cez jej bok. Pobozkal som ju do jej rozpustených vláskov. Natiahol sa k uchu a pošepkal jej.

,,Dobrú noc, princezná."

Ospravedlňujem sa za chyby.

M.