My life is MADNESS

32. Chceš ma tu trpieť?

Jessie

Dnes ma čaká kontrola v nemocnici.
Mám z toho dobrý pocit, pretože nemám neznesiteľné bolesti. Lekári odviedli skvelú prácu a k tomu sa o mňa pekne doma starajú.

"Zlato,poď už,nemusíš sa toľko maľovať!"ohlasoval ma Nick.
"Momentík."zakričala som počas nanášanie špiráli. Viem,že maľovať sa jednou rukou je možno divné ale dala som to.

Konečne som sa vykotila z kúpeľne a presunuli sme sa k autu.

"Dúfam,že bude všetko v pohode."prepovedal Nick,kým sme kráčali na oddelenie.
Hneď ma vzali dovnútra.

"Ták slečna všetko vyzerá byť v najlepšom poriadku. Všetko sa krásne zrástlo. Obväzy vám necháme ešte nejaké tri dni stiahnúté aby sa kosť spevnila a potom si ich už môžete dať dolú a pomaly začať robiť normálne práce."
"Ďakujem pán doktor. Som vám vďačná,že ste ma dali dokopy."podala som mu fľašku toho najkvalitnejšieho vína,čo sme kúpili ešte na Floride.

Vyšla som von no nikde na chodbe som nevidela Nicka. Veď povedal,že má bude čakať tu a on tu nieje. Asi zas šiel vykúpiť nemocničný bufet.
Nastúpila som teda do výťahu,chcela som stlačiť 1 ale zarazila som sa,keď som uvidela,že sú všetky čísla postláčané. Zrazu som pocítila niekoho ruku na mojom ramene. Došlo mi,že je to Nick.

"Budem hádať,to ty si postláčal všetky čudlíky však?"
"Veď vieš,že to vždy robím."uškrnul sa
"Nepovedz mi,že sa budeme voziť 16 poschodí."
"Nie,ale ten kto sa zabudne sa bude voziť dokola. A samozrejme my nesmiene strácať čas. Chcem ti ukázať to prekvapenie."pobozkal ma a rýchlosťou geparda sme sa vymotali z nemocnice a už sme boli na ceste za prekvapením.

Ocitli sme sa pred obrovským "mrakodrapom".

"No, tak poď ďalej."chytil ma za ruku
Ťahal ma až na 28. poschodie.
Začalo mi dochádzať,že zrejme ideme do Nickovho bytu,ktorý je v štádiu maľovania.
Nechal ma ísť prvú. Otvorila som dvere a vstúpila. Chodba vyzerá celkom pekne,veľmi moderne zariadená.
No skoro som odpadla keď som videla kuchyňu. Tá bola naozaj neskutočná.

"Nehovoril si,že sa eštelen maľuje?"
Siahol si do vačku mikiny.
"Jessie,si pripravená,obývať spolu somnou tento byt?"
"Čože? To myslíš vážne? Chceš ma tu trpieť a živiť?"
"Láska,áno myslím to vážne. Vôbec mi nerobí problém ťa tu trpieť a ani živiť. Ja sám to chcem. Chcem aby si tu bola somnou. Predsalen tu nemôžem byť sám a vieš,že bez teba som nič."objal ma. "No tak príjmaš to?"
"Keď si myslíš,že je to dobrý nápad tak áno."pobozkala som ho.
"A čo sa týka nasťahovania,je to len na tebe. Kedy sa ti bude chcieť."chytil ma za ruku.
Pousmiala som sa a z nadšením sme si šli obzrieť byt.