My life is MADNESS

51. Pokračujeme

Jessie

Celú noc som sa pretáčala smerom k Nickovi. Neviem či som blúznila alebo čo, ale raz tam bol raz nie. Vôbec neviem kde sa vyparoval. A teraz len tak leží a pozerá do stropu. Nie, nekomunikuje. "Nick?"pozrel sa mojím smerom, tými krásnymi očami. Rýchlosťou som sa pretočila na neho a prisala sa mu na pery. Chýbali mi neskutočne. Tie jeho sladké pery som už potrebovala cítiť. V tú chvíľu mi bolo jedno aké nezhody sme ešte pred pár hodinami mali, chcela som len cítiť jeho vôňu, jeho bozky. Nachvíľu sa zdalo, že sme šťastné zamilovaný pár. "Jess,prepáč mi to je moja chyba."odlepil sa odomňa a zahľadel sa mi do očí. "Premýšľal som o nás."chytil ma za ruku. "A načo si prišiel?"zdvihla som hlavu k nemu. "Asi potrebujeme pauzu. Teda neviem či to bude len pauza."nadýchol sa veľmi prudko. "Ako to myslíš, chceš rozchod? Stále si mi neuveril, ja viem, ale skúsme na všetko zle zabudnúť a ísť ďalej."šuchla som sa k nemu a zaborila mu hlavu do hrude. "Vieš Jessie, milujem ťa ako nikdy nikoho, až tak moc, že dokážem na teba čakať. Vieš ako to myslím. Keď som bol na turné, veľmi si mi chýbala o tom by ti vedeli chalani povedať. No urobil som hovadinu, ktorú budem ľutovať do konca života. A ľutujem ten moment, keď som sa opil do stavu, v ktorom som nevedel čo robím a už vôbec som nevedel kto som a vyspal sa s nejakou babou. Nebudem vinu hádzať na Emanuella, mal narodeniny tak sme oslavovali, ale chybu som urobil ja prehnal som to." Odtiahla som sa od neho a len na neho civela s otvorenymi ústami. "Čo si sa?!"musela som zareagovať. "Dobre si počula. Od toho dňa som sa chcel prepadnúť pod zem, nechcel som sa ti viac pozrieť do očí, pretože som vedel čo som urobil zlé, a že si ťa vôbec nezaslúžim. No dúfal som, že pocit viny aspoň na chvíľu ustane a dokážem pokračovať. No pocit viny nezmyzne nikdy. Keď som ťa uvidel tam dole na gauči pri ňom, spomenul som si na to čo som urobil ja, a že karma mi to dáva pekne vyžrať. Preto pochopím ak ma strieskaš a začneš nenávidieť, no chcel som aby si to vedela a rozhodla sa či dokážeš somnou byť. Len chcem vedieť ako to vezmeš ty."zahľadel sa mi hlboko do očí a povzdychol. Zostala som obarená z toho čo mi všetko povedal. Nemala som slov. No necítila som veľký hnev, len som si stále premietala v hlave, že bol opitý. Nevedel o sebe. "Jess?"ďugol do mňa. "Bol si opitý. Ale obdivujem, že si mi povedal niečo, čo by iný asi zamlčal. Nechcem o teba prísť, ale bojím sa, že mi nebudeš v niektorých veciach dôverovať. Možno by tá pauza niečo napravila a možno všetko zhoršila. Bojím sa, že to zhorší." Ľúbim ťa veľmi. A z čistým svedomím ti hovorím, že ťa milujem nadovšetko,nechcem ťa stratiť a chcem s tebou pokračovať a porážať prekážky. Chcem aby sme začali od znovu." Pohladil ma po líci, po ktorom stekala slza. "Verím ti, no potrebujem hodiť reč s tým dole ohľadom toho bastarda čo sa ťa opovážil dotknúť."zaťal sánku a odišiel z izby. Počula som plesknúť vchodové dvere. Takže Nick tam šiel hneď. Vyletela som z postele a len v dlhom tričku som dobehla o poschodie nižšie​. Nick ešte stál pred dverami od Lewisovho bytu. Otvorili sa. Lewis rozospatý nás pozval ďalej. "Sadnite si." Sadli sme si na sedačku a mne sa začalo ťažšie dýchať, z predstavy ako sa budú o tom rozprávať. Chytila som sa pevne Nicka okolo bicepsu a položila si hlavu na jeho rameno. "Asi je čas na vysvetlenie."začal Lewis. "Som tu len kôli tomu bastardovi, čo sa pokúsil znásilniť Jessie."pokračoval Nick a napol svaly na rukách.

Lewis mu povedal úplne všetko o pokuse znásilnenia až po odpočinok na gauči. Aj keď Nick povedal, že mi v týchto veciach verí, aj tak pozorne počúval. Nakoniec si obaja podali ruky a my sme sa vrátili späť hore.

"Pobal sa!"mieril do kuchyne. "Čože?"začudovane som sa na neho pozrela. "Že sa máš pobaliť."otočil sa ku mne. "Prečo? Ideme niekam?"zatiahla som. "Áno do nášho bytu."pritiahol si ma k sebe a pobozkal. Na tvári sa mi vyčaril úsmev šťastia. "Milujem ťa."objala som ho a vlepila mu ešte jeden bozk.
Rozbehla som sa schodiskom do mojej izby, kde som si nahádzala pár vecí do kufra. "Môžeme vyraziť?"stál medzi dverami. "Ešte mi daj chvíľku nemôžem nájsť svoju kozmetickú tašku. Naozaj som ju hľadala všade. Nemám ju. Bez nej nemôžem ísť. Tam sú všetky moje záchranné veci."zúfalo som si sadla na posteľ. "Ale ty ju nepotrebuješ."okríkol ma. "By si sa čudoval ako veľmi ju potrebujem."zagálila som. "No keď myslíš."vytiahol z poza chrbta moju kozmetickú tašku a hodil ju po mne. "Ty si blázon. Ja tu mám pomaly depku a ty si ju vzal?"oborila som sa na neho. "Dobre,dobre tak už poď."pleskol ma po zadku a vzal mi kufor.

"Mám pre teba jedno malé prekvapenie."prehovoril počas cesty k autu. "Mojím prekvapením si ty."pobozkala som ho. Nasadli sme a vyrazil do bytu. Celú cestu som sa snažila dostať z neho o aké prekvapenie ide, no ani za nič neprezradil...

Keď sme dorazili, čakal nás nejaký muž, ktorý odniesol môj kufor a zaparkoval Nickovi auto. Vyteperili sme sa ruka v ruke do bytu. Keď otvoril dvere zostala som v nemom úžase. "Och."bolo jediné na čo som sa zmohla...