My life is MADNESS

44. Vystrašená

Jessie

Zobudila som sa na tom istom gauči ako som aj včera zaspala.
Znovu som si našla zmeškané hovory. Bolo ich až 17 no väčšina bola od Ellie. Rozhodla som sa jej zavolať a povedať je všetko o tých divných veciach čo sa dejú. Najskôr mi neverila, no postupne začala.
No nečakala som čo povie na konci hovoru. "Jess, letím za tebou!"
Čo tým do pekla myslela akože len tak odletí z LA a len kôli mne? Je to veľmi zlaté aspoň sa znovu preukázalo že je to tá najlepšia kamarátka na svete. No nestihla som jej povedať,že to vôbec nemusí robiť. Len tak som sedela a nechala sa premáhať nudou. Celkom ma lákalo poobzerať sa po Lewisovom byte, ale nechcela som nejako lašovať a vyzvedať.
Znovu mi začal zvoniť mobil. Tento krát to bola mama.
"Ahoj mami, ako sa máte?"snažila som sa zachovať pokoj. "Ahoj, Jessie, my s otcom sa máme dobre,stále mám dosť práce s obchodmi a ty ako? Čo robíš celé dni?"
Normálne som sa začala potiť ako sa to spýtala. Určite jej nebudem hovoriť čo sa deje alebo lepšie povedané čo sa možno nedeje ale ja mám pocit, že sa niečo deje. Nechcem aby prerušili služobku a leteli zamnou.
Nechcem aby sa o mňa prehnane báli a už vôbec nie aby ma všade ťahali so sebou ako malé dieťa.
Po pár minútach mlčania, mama prerušila chod mojích myšlienok.
"Jessie! Si tam?"skrýkla.
"Áno, áno som tu. Ja sa mám fajn a celé dni len leňosím."nasilu som sa zasmiala.
"Len leňosíš? Dúfam že nieje dom zapadnutý prachom a aspoň niečo upratuješ."
"Áno neboj."
"A Nick ako sa má? Už sa vrátil?"
"Nie, nie už dlhšie sme spolu nevolali. A ja ho nechcem moc otravovať. Aj tak sme sa dohodli, že ja mu volať nebudem. Povedal, že on zavolá keď bude mať čas."
"Keď ti bude volať, tak mu odkáž, že nech ťa nezanedbáva."zasmiala sa
"Jasné."pousmiala som sa sama pre seba.
"Dobre zlato, musím už ísť za otcom tak sa maj."
"Ahoj a pozdravuj otca."položila som mobil na poličku a sadla si na studenú podlahu v kuchyni. Chlpáči hneď pribehli. Pritúlili sa ku mne ale len na chvíľku. Zrazu sa len rozbehli nevedno kam. Počula som odomknúť vchodové dvere. Strašne som sa zľakla. Čo keď je to niekto zo včera? Nechcem na to radšej ani myslieť. Pomaly som sa zakrádala pozdĺž steny. Otvorili sa dvere. Videla som v zrkadle nejakého muža, mal na sebe čierny oblek a slnečné okuliare. Vyzeral ako nejaký tajný agent. Položil niečo na zem a mne sa podlomili kolená. Zavrela som oči a nechala to na osud.
Psi začali štekať ako zmyslov zbavení.
Počula som smiech. Stále ma ovládal strach.
"Bu!"niekto dupol. Zľakla som sa a otvorila oči. Predomnou stal vyškerený mulat s krásne bielymi zubami. "Bože ako som sa zľakla."vytiekla mi slza. "Ja viem. Videl som ťa v zrkadle ako sa chystáš na útok."zasmial sa a objal ma. "To nieje smiešne, ani nevieš ako mi zostalo zle, keď som počula otváranie dverí a potom toho pána v zrkadle."odtiahla som sa. "Prepáč, Jessie. Už sa to nikdy nestane."žmurkol a mne sa uľavilo. "Dobre tak ja už pôjdem domov."usmiala som sa a pomaly sa chystala na odchod. Lewis ma schytil za rameno a otočil späť k sebe. "To len tak odídeš? Poď dáme si kávu."ťahal ma do haly. Nebránila som sa. A priznávam mala som chuť na kávu s ním. Samej mi totiž nechutí. Tá káva bola fakt dosť dobrá. Po zvyšok včera sme sa rozprávali a dokonca sme si zahrali box na IXBOXE. Samozrejme nechal ma vyhrať ale taktiež predviedol rôzne pozície, fakt dosť premakané.