My life is MADNESS

22.Mám suseda!

Vitajte v Toronte!

Po prílete nás na letisku už čakali naše autá. Batožina už bola nabalená a mohli sme vyraziť.

Cesta nešla tak rýchlo ako som predpokladala. Boli dosť veľké zápchy.
Po 30 minútovej ceste sme konečne dorazili do garáží. Nahádzali sme kufre do výťahu a vyviezli až na samí vrch do nášho bytu. Sozrejme ja som bola tá, ktorá musela ísť na zad pre zostávajúci kufor.
Uponáhľaná som naskočila do výťahu a stlačila číslo.

Rozbehla som sa z výťahu a zrazu som sa ocitla na zemi.

"Pane bože, prepáč,si v poriadku?"spýtal sa ma neznámi človek a snažil sa má zodvihnúť.
"To je moja chyba."chaporila som sa zo zeme.
Postavila som sa a zahľadela sa na neznámu osobu.

"Ja som Lewis, Lewis Ham a som tu nový."podal mi ruku
"Teší ma,ja som Jessie,z hora."došla som na to,že som sa sekla o jedno poschodie,omylom som stlačila 34 namiesto 35.
"Tak my budeme susedia."usmial sa.
Pozorne som si ho preskenovala.

Lewis je tmavší ako ja. Asi to nebude opálenie. Pravdepodobne je mulat. Pekný mulat. Nieje úplne vysoký ale predsalen je o niečo vyšší odomňa. Je vidieť,že na sebe maká,má vypracovanú postavu.
Na hlave má krásne kučeravé, čierne vlasy. Oči prenikavo hnedé. A ten úsmev je jednoducho dokonale biely.
Okolo úst a čeľuste je jemne zarastený.

"Vyzerá to tak."pousmiala som sa.
"Prepáč,musím ísť povybaľovať ešte nejaké veci. Vidíme sa neskôr."kývol hlavou a zmizol za dverami bytu.

Po zvyšok dňa som rozmýšľala nad Nickom. Čo a ako to s ním vydiskutovať. Sama sebe som si pripadala čudná. Nebola som moc nahnevaná,skôr len vystrašená,ako sa priznal. To bude tým,že ho moc ľúbim.
Aj som mu skúšala písať cez facebook aj cez SMS,ale neodpísal. Prišla som na to,že tomu nechám voľný priebeh...