Who's There?

3. Zúfalá Situácia

Obrovská brána sa zabuchla a ruky mi vyleteli k modrým vlasom, aby som si nasadila slnečné okuliare, pripravená skryť svoju jedinečnosť pred očami ľudí.

~¶^¶~¶^¶~

Hodiny na Big Benovi odbíjali dve ráno. Ulice Londýna neutíchali a všade bol cítiť mestský ruch. Sem tam sa myhlo pár sprostých, ľudských deciek, ktoré sú o takomto čase stále vonku. Snažila som sa tváriť, že som jedna z nich, že som človek.. Ale verte, je to ako pokúšať sa oživiť mŕtveho.

Slnečné okuliare mi ešte viac tlmili mesačný svit a takmer stále som zakopávala. I keď by mi asi bolo jedno, keby som zakopla. Duchom by malo byť všetko jedno. Nedýchajú, nespia, nejedia, nežijú. Lenže to sú duchovia z onenho sveta. To sú ľudia, ktorí zomreli až potom, keď sa narodili. Ja som sa mŕtva narodila. Ale bola som živá, chápete? V istom zmysle som sa ako duch narodila. Som viditeľná pre okolie, pre všetkých.. Ale nikto sa ma nemôže dotknúť, pretože to ani nedokáže. Prechádzajú cezo mňa predmety.

Kde sú len tie časy, keď neboli žiadne podsvetia, žiadne vrstvy, žiadne brány? Bolo len jedno mesto. Landertwill. A boli tam všetci iní. To všetko bolo však pred šiestimi rokmi, kým nezomrel kráľ. Všetko čo sa stalo potom... Nočná mora. A kráľ je ešte horší ako samotný strach.

,,Ale ja nechcem mať červené oči, mama!"

,,Ach Libby, kedy už pochopíš, že to je tvoja výnimočnosť? Ľudia také niečo nemajú. Teda majú, ale falošné. Ty si pravá. Si originál. Môj malý, modrovlasý originál. Moja modrulka."

Oh mama.. Kiežby si tu bola a videla, čo robí.. Kiežby si ho bola zastavila. Prečo si sa nebránila, keď ťa prepadli ľudia? Oci, a ty? Už je však zbytočné rozoberať to. Ste mŕtvy už šesť rokov. 15.6. 2011.

Zo spomínania ma vytrhol šuchot spoza akéhosi stromu. Nakukla som k nemu, ale akonáhle som uvidela za ním postavu, okamžite som utiekla. Teda chcela som.

,,Heeej, kočička, kam ideš?"

Slizký hlas mi takmer nechával slizkú čiaru na bubienkoch. Striaslo ma, pridala som do kroku.

,,Pýtam sa ťa niečo, tak mi láskavo odpovedz!"

Pridal do kroku aj on. Neotáčaj sa Libby, nesmieš, nemáš tu Deidre, s ktorou si silná. Teraz si len slabá ako človek.

,,Si kurva hluchá?!"

Začne utekať. Neváham ani chvíľu a bežím tiež. Utekám čo mi sily stačia a pre istotu sa ani neobraciam. Keby som mala srdce, tak ho už pravdepodobne ani nemám.

,,Malá suka, veď ja ťa dostanem!"

Vykrikoval v tesnom závoji za mnou. Preboha len to nie! Ďalej som bežala privysokým tempom, moje krehké nohy to takmer neuniesli a skoro stále sa potkínali. Lenže kam pôjdem?! Domov? Nemôžem ho tam zaviesť! Z pravého rohu mi rovno do cesty vbehla mužská postava v kapucni a s niečím čudným v ušiach. Nejaké drátiky alebo čo to bolo. Preboha koľko somarín vymyslia tí ľudia!

,,Heej, prepáč, nechcel som.."

Okamžite ma zahrialo u srdca, keď som počula taký hlas. Tak naňho nemá ani Darren. Chcela som sa mu ospravedlniť, lenže okolo šiel práve ten, ktorý ma naháňal. Bol veľký, tučný a ledva sa niesol. Švihom som sa chcela postaviť na nohy, ale niečia ruka ma chytila a stiahne späť k sebe do tmavej uličky. Na ústa mi dal ruku.

,,Počkaj."

Zašepkal. Musíš sa ukľudniť, inak ťa stále môže držať! Keď si v strese si nahmatateľná! Lenže v tej situácii som sa upokojiť nemohla a neznámy ma stále držal.

,,Uf, fajn, je preč.. Panebože, si v poriadku? Prečo si nedáš tie slnečné okuliare dole, mohla si niekam naraziť, veď sú dve v noci!"

Normálne som sa zľakla a ľaknutím skočila o krok dozadu. Jeho nahnevanosť razom z jeho tváre odišla a prišla tam ľútosť a malý úsmev.

,,Prepáč."

Odkašľal si.

,,Som Jory."

Podal mi ruku. Ja som však s nepokojom stála na mieste a pomaly pred seba vystrela ruku, s ktorou som mu stisla tú jeho, mužnú a vypracovanú. Usmial sa. Nadvihla som kútiky úst.

,,L-Libby.."

Vykoktala som a ruku stiahla k sebe. Vydýchla som si, čím mnou mohli opäť prechádzať predmety okrem tých, ktoré som si dala sama. Viď. Slnečné okuliare.

,,Čo od teba ten prasoriť chcel?"

Významne som nadvihla obočie. Akoby nevedel. Ľudia sú prasatá. Okamžite prikývol a pousmial sa.

,,Nič sa ti nestane, Libby. Už nie. Na čo máš ale tie okuliare? Si slepá?"

Čo?! Preboha! Čo mu mám povedať?!

,,N-nie, j-ja.."

,,Ah Bože, asi si prežila väčší šok. Vezmem ťa domov, dáš si sprchu a zabalíš sa do tepla. Si celá premočená."

Ono pršalo? Pozrela som na oblohu. A vážne. Lenže ja už som nemokla. Cezo mňa už dážď padal. A ďalšia vec, nemohla som preboha ísť s človekom! Do pekla, vylúčené!

,,Jo-Jory ja nie, idem domov, ja- JORY!"

Vykríkla som, keď si ma prehodil cez plece ako vrece zemiakov. Samozrejme som zas bola v strese.

,,Pomohol by som každému. Prestaň, preboha, prechladneš a čo potom? Nie, pekne pôjdeš so mnou a všetko mi povieš."

,,A-ale to nepôjde! Veď ťa a-a-ani nepoznám!"

Drkotala som od zimy zubami a bola v zúfalej situácii. Nemôžem ísť s človekom! Nemôžem!

,,Ja ti neublížim."

Zašepkal.

.*.*.*.*.*.*.*.*

(839 slov)

Ja viem, dosť málo slov, ale je to len zoznamovacie kolo s Jorym. Myslíte si, že jej ublíži alebo neublíži? Zas ste sa niečo dozvedeli :D ZASA som chorá, takže nemám náladu ani čas pridávať časti. 🙁 Ale dlho odo mňa pokoj nedostanete! 😂

PS: VEĽA ZDRAVIA a užite si prázdniny ❤️

Your
                                                       JJ❤️