Who's There?

8. S pozdravom, váš kráľ

Drahí moji čitatelia, dovoľujem si vám povedať, že som si z vás spravila menšiu srandu 😂😂😂. Prepáčte, naozaj, ale chcela som vedieť, koho tento príbeh ozaj zaujíma. Vidím to s nim ešte nadlho. Príjemné čítanie 😂♕
JJ

,,Riley!"

Zavelila som, aby nám dal rozkazy kedy a kde sa stretneme, myšlienkovo. Len cez neho sme sa mohli takto rozprávať.

,,Poďme."

~¶^¶~

Čakám na moste. Na malinkom moste, cez ktorý preteká úzka riečka. Som nervózna. Bože môj, prečo som to nenechala radšej tak. Kriste!

Mala som chuť z toho mini mosta skočiť. Veď tak či onak zomriem. Či teraz alebo za pol hodiny.

Čakám a čakám. Ešte majú jednu minútu. Nikto tu nie je. Existujú vôbec alebo sú len v mojej hlave? Čo ak sa toto všetko deje len v mojej hlave?

Zrazu sa na oblohe myhol tieň. Strašne som sa zľakla. Skryla som sa trocha, nech ma nie je vidieť. Ľudia? Nie, to je blbosť.

,,Libby?"

Zašepkal hlas, ktorý sa objavil zrazu pri mne. Vyjakla som a od ľaku sa prehodila cez zábradlie. Našťastie ma niekoho mocné ruky oblapili okolo pása a nenamočila som si ani vlas. Aspoň že tak.

,,K-kto-"

,,Derick."

Smial sa, keď ma držal okolo pása. Zamračila som sa naňho. Tak on ma zľakne a ešte sa aj smeje.

,,Pako."

Odfrkla som si a nejako sa dostala z jeho zovretia. Oprášila som si oblečenie a zazrela naňho. O niekoľko sekúnd na to mi došlo, že kto to vlastne je a prečo sme tu. Panebože, to je Dero! Ten samý idiot, ktorý všetkých zo zábavy urážal!

,,DERO!"

Zapišťala som a vletela mu do náručia. Hneď ako si to asi aj on uvedomil, ma uväznil v jeho objatí. Len ťažko som mohla podľa telefónu vycítiť ako voní. Teraz však môžem potvrdiť, že voní krásne. A o výzore ani nemusím hovoriť. Sedí na ňom všetko, čo povedal. Je nádherný.

,,Libbynka."

Zapriadol a uchechtol sa. Pohladil ma po dlhých vlasoch a vdýchol moju vôňu. Nanešťastie som trochu smrdela.

,,Sprchuješ sa moja?"

,,Smrdím?"

,,Slabé slovo."

Rozosmiali sme sa. Pripomenulo mi to Joryho.

,,Mohla by si si dať sprchu, lebo vieš, ehm.."

,,Smrdím?"

,,Slabé slovo."

Pripadám si hlúpo. Cítila som sa pri ňom tak nádherne... Ale bohužiaľ, bol to len mylný pocit. Dokázal mi jednou vetou vyčariť úsmev. Ľudia. Nikdy im neveriť.

,,Som v strese."

Priznala som. No vzápätí na to som sa uvoľnila a zostala duchom. Derick na to nič nepoznamenal.

,,Nečudo, aj ja by som bol v prítomnosti takého fešáka."

Uškrnul sa. Zaumienila som si mu ten úškrn zmazať, hoci nevieme, dokedy môžme vtipkovať.

,,Takže si teplý. Vedela som to!"

,,ČO?!"

Vykríkol. Rozosmialo ma to. V úzadí som započula kroky. Tiché, jemné kroky, takmer nečujné. Zbystrila som pozornosť. No vitaj, stres! Odrazu ma niečie ruky chytili na bokoch a niečie pery pristáli na mojom krku, o ktorý sa jemne obtrel tesák. Komu nie je jasné, že to je Jay?