Who's There?

15. Derick

Jay:

Pamätám si, že som si poobzeral miestnosť, no ďalšie spomienky som vyhodil. A hoci ma ponížili ako psa, viem, že raz budeme slobodní. Preto som to vydržal. Kvôli nim...

~¶∆¶~

Vedel som, že sa niečo stane, hoci som tomu nedával veľký význam. S Gaye sme lietali vysoko v oblakoch, preto pre mňa ťažkosti tam dole teraz neznamenali absolútne nič. Môj ochranca obrovských rozmerov, ktorý sa podobal skôr na jaštericu s krídlami, mal pripomínať draka. Ale vždy som sa jej smial, veď ako obyčajne. A možno preto som nikdy nemal kamarátov. Sarkastických pošukov nikdy nikto nepochopí, všakže.

Gaye teraz vzlietla vyššie ako sme lietali obyčajne. Na 6 rokov som bol dosť vysoký, no moje krídla boli dvakrát väčšie ako celá moja výška. Myslel som si, že keď lietam, už iné schopnosti nemám. No mýlil som sa.

Keď Gaye vyletela priveľmi vysoko, zakričal som na ňu, a hoci sa nič neozývalo, bol som vytrvalý. Ale nepoprel som strach o ňu, ktorý mi prúdil žilami nebezpečnou rýchlosťou. Každý nádych bolel. Telo sa mi chvelo, ale musel som vydržať. Musel som sa udržať hore, aby som tej zasranej jašterici pomohol. Lenže ako, keď ju ani nevidím?

Prišlo to. Trhlo ma na jednu stranu, potom na druhú a ťahalo ma to k zemi obrovskou rýchlosťou. Myslel som, že mi utrhnú krídla. Obrovské reťaze sa neskôr omotali aj okolo rúk, nôh a krku. Nechápal som, čo sa dialo, ale viem, že som kričal. Nevedel som, ba ani nevidel, kam padám a čo znamenajú tie reťaze. Najviac zo všetkého ma trápila Gaye. Zatvoril som oči a prial si zastaviť čas. Tak veľmi som chcel, aby toto všetko prestalo, aby som sa cítil slobodný a tie reťaze sa roztrhli..

Vlasy mi už nestáli dupkom. Mal som ich v normálnom stave. Ani tričko mi nepodfukoval neutíchajúci vietor. Proste som sa nachádzal vo vzduchu, omotaný reťazami a s nejakým lietajúcim operencom nad hlavou, ktorý sa tiež ani len nepohol. Tak toto bolo riadne divné. Skúsil som sa pohnúť. Na moje veľké prekvapenie som roztrhol reťaze na rukách a mohol som nimi voľne hýbať. Pohol som nohami. Reťaze sa uvoľnili. A nakoniec som ich odmotal z krku a roztrhol posledné na krídlach. Jediné čo ma prekvapilo, bola gravitácia, ktorá absolútne nefungovala.

Všetko sa akoby zastavilo. Len ja som bol slobodný. Vyletel som hore, aby som sa mohol chytiť toho operenca. Zvláštne niečo, nevyplašil sa ani sa nerozletel preč. Čo som naozaj zastavil čas?

Vtedy ma to vôbec netrápilo. Mal som 6 rokov. Chcel som nájsť tú okrídlenú jaštericu. A tak som vyletel vyššie. Uvidel som ju. Usmievala sa jak mesiačik na hnoji. Zakývala mi. Zmätený som sa obzrel za tými reťazami, no tie sa ani len nepohli. A dokonca ani ten vták. Uprel som na Gaye zvláštny pohľad, no ona len ukázala na zem. Rozletela sa preč. Bol som na ňu naštvaný. Nič mi nevysvetlila.

Ale bol som moc zvedavý na to, aby som tam teraz začal trucovať. Rozletel som sa za ňou až k nám domov. Pred dverami stáli muži odetý do čiernych plášťov, no vôbec sa nehýbali. Shelley sa tiež ani nehla, keď držala kľučku s otvorenými ústami a moja mama za ňou naťahovala ruky. Pozrel som na Gaye a pýtal si vysvetlenie. Prečo sa mama snaží zastaviť moju sestru, keď sa snaží otvoriť? A kto sú tam tí muži?

,,Čo sa to, dopekla, deje?"

Zanadával som. Gaye ukázala na obrovské hodiny v kuchyni. Sekundová ručička sa zastavila. Proste nešla. A vedel som, že sa nepokazili.

Mal som šancu niečo zmeniť, no nebolo mi jasné čo. Zrazu mi hlavou preťalo obrovské CINK, akoby mi niečo hovorilo: čas vypršal. Shelley otvorila dvere, mama kričala, hodiny odbili ďalšiu sekundu. Osudovú pre Shelley. Muži v čiernom ju vzali so sebou s zatvorili dvere. Rozbehol som sa za nimi, no po nich ani stopy. Otočil som sa na plačúcu mamu a uvedomil si, že sa to už nedalo napraviť. A že čas sa dá zastaviť, ale nie vrátiť späť. Ako šesťročný chlapec som sa rozplakal aj s Gaye v náručí.