Who's There?

5. Moja pani

,,DO RITI!"

Zahučal. Asi som mu privrela ruku. Kriste Bože!

,,PREPÁČ!"

Priškrtene som zvolala pod salvou teplej vody, do ktorej som opäť vliezla.

~¶^¶~

Sprvu voda prudko tečie,
Neskôr pomaly steká z rúk mojich,
Neviem vysvetliť to lepšie,
Už sa mi stráca, pomaly hovorí odíď.

Kto mi dá tu vodu?
Tú vodu, ktorú potrebujem tak súrne,
Kto so mnou uzavrie zhodu?
Kto zaženie moje myšlienky pochmúrne?

Kto ju len nahradí,
Tú, ktorá srdce mi tak kruto ukradla,
Odišla z rajskej záhrady,
A jej strom, jej kvetina lásky, už navždy upadla.

Despot of my heart.
Jacob Coda De Sainte.

Úryvok z mojej obľúbenej básne. Vždy sa mi po nej objaví úsmev na tvári. Tú báseň si hovorím každý deň. Je podľa skutočnosti? Existuje tá žena, ktorá ho ochubnila o srdce, ktoré sa do nej hlúpo zamilovalo? Možno aj kvôli tomuto nechcem mať s nikým nič. Bojím sa. Ale čoho? Lásky? To je absurdné, prosím vás.. No fajn, je to pravda.

Hoci by mi pomohla predrať sa na onen svet a konečne žiť v pokoji, už nikdy nevidieť les a všetko okolo toho, nikdy nevieť obrovské brány podsvetia a moju Deidre... Už nikdy nepočuť hlas chalanov a ich vtipný smiech, už nikdy viac necítiť stres. Uznávam, láska má veľa výhod, ale aj tak ju nechcem. Už len kvôli chalanom.

Vyliezla som spod návalu teplej vody, osušila svoje telo a obliekla si skromné, a najmä spotené oblečenie. Slnečné okuliare som si vysadila na úroveň očí a potlačila, aby mi skvelo držali. Upokojila som sa. Bola som viditeľná, ale nie hmatatelná. Otvorila som dvere, no došlo mi, že mi cez guľatú kľučku prešla akurát tak ruka. Pane bože len mi nepovedz, že Jory stál za dverami.
Našťastie som žiadne zhíknutie, ani nič podobné prekvapeniu a zdeseniu nepočula.

A opäť do stresu. No tak, vystresuj sa!

,,Mami? Prečo nemôžem lietať ako ostatní iní?"

,,Modrulka, ty ten dar nemáš. Ty máš zasa niečo lepšie a určite užitočné pre ľudský svet."

,,Tak prečo nás ľudia potom zabíjajú?"

Mama sa zatvárila vážne, ale po chvíli sa predsa len usmiala.

,,Ľudia sú príliš hlúpy, aby výnimočnosť pochopili. U ľudí musíš ísť vždy s davom. Preto nedokážu pochopiť, že my im nechceme ublížiť, ale pomôcť. Keď nás prepadnú, je to však o inom. Musíme sa brániť. Ale to je už jedno, drobec, ty už choď spať. Čo ťa doviedlo na také myšlienky?"

Zasmiala sa a pohladila mi dlhé modré vlasy. Usmiala som sa a zaliezla do postele. Mama nepotrebovala vedieť, čo ma k tomu priviedlo.

Možno to bola chyba, že som jej to predsa len nepovedala.. Možno by bolo všetko inak. Lenže možnosť ako je možno neexistuje. Pre mňa už nie.

Opäť som hmatatelná. Je to zvláštny proces, pri ktorom nič necítim. Neviem to ani vysvetliť. Ale zo svojho života neviem vlastne nič vysvetliť.

Otvorila som dvere a s úsmevom sa pozrela na Joryho. Cez slnečné okuliare mi nebolo vidieť do žiariacich a smejúcich sa očí, no stačil jeden pohľad na mňa a bolo vidieť, že som nadmieru pobavená.

Jory akoby vycítil moju prítomnosť, zatvoril šuplík, v ktorom sa hrabal, a pozrel sa na mňa.

,,Tá ruka stále bolí."