Who's There?

13. Riley

Všetci sme boli nabitý novým odhodlaním. Kým k nám neprišli dvaja mocný chlapi spoločne s Jorym a nevyhlásili jednu vetu.

,,Tak poď, 664, si prvý."

~¶^¶~

Jory práve vyriekol číslo môjho dočasného väzenia. Aspoň dúfam, že dočasného. Hrozne to tu zapáchalo, ale že strašne. A to si neviem predstaviť, že by tu so mnou mal byť môj ochranca. Akože.. Keď som ho dostal ako malý chalan, takmer som sa rozplakal. Všetci naokolo mali orly a všeobecne hrozivé zvieratá, len ja som dostal zakrpané divé prasa. Fakt úprimne, nevychádzal som z domu najbližší týždeň.

Nechápal som ako sa to stalo, no Dree mi prírastol k srdcu. Po týždni sa mu na hlave vyrazilo mocné tetovanie. Vyzeralo to strašne cool. Teda, ako sa to vezme.

Takže si neviem predstaviť, že by tu Dree bol teraz so mnou. Vážne, ten hrozný puch by som nechcel.

No a samozrejme dúfam, že tu budem len dočasne preto, lebo to zvládneme. Verím im. Hoci Jayov malý svet tvorí len jeho penis, hoci Derov malý svet tvorí len... Hlúposť. Hej, to je presné. A hoci Darrenov a Libbyn svet tvoria len oni dvaja sami. Verím v to, že sa odtiaľto dostaneme, živý a zdravý.

Dvere od 664 sa otvorili a dnu vkročilo to podivné chlapča s menom Jory a dvaja nabúchaný kreténi. Ešte že nevedia čítať myšlienky.

,,Pripravený na bičovanie? Kráľ dáva veľký význam na oblasť pohlavných partií. Máš sa na čo tešiť."

Počul som, ako Jay zhrozene vykríkol. Pane Bože. No ja som v tomto okamihu bol skôr paralyzovaný. Nenapadlo ma nič iné, len pozrieť tomu debilovi medzi nohy a zatváriť sa kyslo.

,,Tebe z tých pohlavných partií asi usekol, však?"

Miestnosť 665, 666, 667 a 668 naplnil úprimný smiech. Bodaj by navždy.

,,Kretén."

Odvrkol jeden z tých namakaných debilov, ktorý mi toto povedali. Jory sa nenápadne uchechtával.

,,Riley?"

Zašepkal odrazu Jory. Nadvihol som naňho obočie v snahe zistiť, prečo šepká. No nešlo sa mu dostať do hlavy. A z nejakého podivného dôvodu som začal šepkať i ja.

,,Čo by si chcel?"

Odšepkal som mu. Jory však začal rozprávať normálne.

,,Nemáme veľa času, preto sa ma nepýtaj nič. Pomôžem vám, jasné? A nič nehovor, nepočujú nás a ani nevidia. Proste sa vyrovnaj a buď ticho."

Posledné slovo opäť zašepkal.
Čože?? Zostal som zmätený, no neodvážil som sa naňho pozrieť a ani začať s ním o tomto konverzáciu. Nechal som sa len odviesť do mučiacej mestnosti, o ktorej som tak veľa počul...

,,Riley, nie. Nie, nie, nie!! Nechajte ho! Nezaslúži si to! Prosím! Hej, prosím!"

Počul som za sebou hlas modrovlasého dievčaťa. Plakala. O dušu. Trhalo mi to srdce i uši. Teraz by som sa rozbehol k nej a z celej sily ju objal a upokojil, že to bude v poriadku. No to som sám s istotou nevedel. Takmer som plakal aj ja, že ju musím počuť trpieť za mňa.

,,Ona sa upokojí."

Riekol jeden z tých namakaných týpkov, ktorý ma držal za pravé rameno.

,,Jory, omráč ju, nech je ticho."

Ozval sa ten z lavej strany. Mal som chuť im vydriapať oči. No presne toto chceli. Takúto reakciu. Musel som preto hrať ich hru.

,,Hej, nech konečne prestane vrieskať, píli mi to uši."