Amsterdam

18. časť

Bola som skoro pre dverami, keď v tom som počula vnútri kroky ako sa blížia ku mne. Nestihla som sa otočiť, pretože ma niekto silno strhol aj so sebou do vedľajšej izby.

Myslela som si, že je po mne. Na šťastie to bol Garry, ktorý mnou silno trhol a dal mi ruku na ústa. Skryli sme sa do vedľajšej izby za dvere. 

,, Nemôžme ho tu len tak nechať. Keď sa Julian dozvie, že sme ho tu nechali samého, zabije nás.'' počuli sme rozhovor medzi dvomi chlapmi.

,, Vykašli sa naňho, nezistí to.'' povedal jeden z nich. Prosím. Choďte preč.

,, Ak odídu, máme šancu dostať odtiaľto Martina.'' pošepkal mi Garry.

Asi o 5 minút zostalo ticho..

,, Myslím, že už odišli..'' vybrala som sa teda na tmavú chodbu. Neboli tam. Neváhala som a rýchlo som sa vybrala do miestnosti na konci. Pomaly a hlavne po tichu som sa snažila otvoriť dvere. Keď som ich otvorila, uvidela som ho pred sebou dobitého a celého od krvi.

,, Pre boha, Martin. Čo ti to urobili?'' slzy sa mi tlačili do oči, keď som ho videla v takom stave.

,, Becca.. si.. to ty..'' ledva hovoril. Prisahám, ak sa mi dostanú do rúk, zabijem ich!

,, Neboj sa, už som tu. Dostaneme ťa odtiaľto.''

,, Nemali by... nemali by ste tu byť.. každú chvíľu môžu.. prísť..'' lapal po dychu..

,, To mi je jedno, ja ťa z tadiaľto dostanem. Aj keby srnky padali. Nič ma nezastaví..'' hovorila som mu, pričom som sa mu snažila odviazať ruky.

,, Pšššt.. počul som kroky.'' povedal Garry.. Ja som ale nič nepočula.

,, To sa ti asi len zdalo..'' no opak bol pravdou. Naozaj k nám niekto šiel.

,, Rebecca, rýchlo.. Sem!'' ukazoval mi na polo rozpadnutú skriňu. Rýchlo sme sa napchali dnu. Stihli sme to len tak tak. Do vnútra vpálil Julian aj s jeho poskokmi. 

,, Vy ste si vážne mysleli, že ja nezistím, keď ho tu necháte samého zatiaľ čo vy si budete užívať v bare?'' srdce som mala niekde v krku, keď to začal hovoriť. Najprv som si myslela, že o nás vie.

,, My sme len.....''

,, Nezaujíma ma to. Neplatím vás zato, aby ste si užívali.'' nenechal ich ani dohovoriť. Ako môže existovať taký človek ako je Julian. Hnusí sa mi...

,, Garry, ja to tu nevydržím. Neviem dýchať..'' šepkala som mu.

,, Vydrž to Becca..''

,, Čo to bolo?'' zrazu sa spýtal jeden s poskokov. Ako nás mohol počuť? Snažila som sa hovoriť čo najtichšie..

,, Čo bolo čo? Nerozumieš niečo na tom, že vás neplatím....'' ,, Nie Julian nemyslím to.. počul som niekoho hlas..'' to nie je možné..

,, Hmmm..'' o môj bože. Počula som pomalé kroky, ako sa k nám približujú. Hneď som vedela, že nás nájde..

,, Vážne si si myslel, že som až taký sprostý?'' kričal Julian na Martina. A potom to prišlo. Silno buchol do skrine kde sme boli skrytí a následne ju aj otvoril.

,, Ahoj Garry, rád ťa zase vidím... Chyťte ho..'' povedal poskokom a tí ho silno chytili.

,, To ho tak veľmi miluješ, že si musela prísť za ním až sem? Aké romantické. No nie je to romantické?'' otočil sa na Martina, ktorý tŕpol na stoličke a vyzeral, že by mu najradšej zapichol nožík do hrude.

,, Dotkneš sa jej.. a zabijem ťa!''

,, Ale ale. Kľud Martinko, neublížim jej. Len sa s ňou trošku pohrám.'' nestihla som porozmýšľať nad tým čo povedal a už ma silno ťahal von z miestnosti. 

 ,, Pusti ju ty bastard!Dotkneš sa jej a skapeš!!!!!'' kričal naňho Martin. Julian ho ale nevnímala pokračoval v ceste. Zastavili sme pred jednou izbu. Ťahal ma dnu,kde ma následne hodil o špinavý matrac, ktorý bol pohodený pod rozbitým oknom. Toto nedopadne dobre.

,, Čo s tebou kráska..'' prechádzal sa zo strany na stranu. Ja som len sedela schúlená na matraci. Myslela som si, že ma tu nechá priviazanú ale to sa nestalo. Začal si rozopínať opasok. Ťažko som preglgla.

,, Keď začneš kričať, bude to oveľa horšie.'' pomaly sa ku mne približoval a ja som sa zase odďaľovala.

,, Kam by si chcela ísť..'' silno mnou trhol tak, že som skončila pod jeho telom.

,, Nedotýkaj sa ma! Pusti ma!'' kričala som s plných pľúc.

,, Drž hubu!'' dal mi dosť bolestivú facku.Nenechala som to len tak. Začala som kopať nohami, ale on bol silnejší.  

Zrazu som započula silný buchot dverí. Snažila som sa tam pozrieť ale Julian mi v tom bránil. No nie nadlho. Z ničoho nič som počula ďalšiu ranu. Tá patrila Julianovej hlave. Hneď sa vedľa mňa rozprestrel. Pozrela som sa na osobu, ktorá držala veľký kus železa. Bol to Martin.

,, Becca, nič ti nespravil? Si v poriadku? '' sklonil sa ku mne a pomohol mi postaviť sa.

,, Našťastie nie. Nechcem vedieť čo by sa stalo, keby si neprišiel.'' silno som ho objala.

,, Ako... ako to, že si tu? A kde sú všetci?'' nechápem ako sa sem cez nich dostal.

,, Poďakuj sa Garrymu. To on... Teraz už musíme ísť. Za chvíľu sa určite preberú. Garry nás čaká vonku.'' neváhala som a hneď sme šli za ním..