Amsterdam

25. časť

Z pohľadu Rebeccy

Aké by to bolo, keby Martin neodišiel do LA? Tak veľmi som si priala, aby toto všetko bol len sen. Bohužiaľ, toto je realita...

,, Ahoj.. Čo tu ty tak sama?'' tak strašne som sa zľakla až mnou trhlo. V kútiku duše som dúfala, že je to Martin.

,, Prepáč, nechcel som aby si sa zľakla.'' srdce som mala niekde v krku.

,, Oh ahoj, to nič ..ja.. som sa len trochu zamyslela.'' pozrela som sa pred seba a Justin si sadol vedľa mňa.

,, Dopočul som sa, že si sa na mojej párty pohádala s Laurou. Prečo?'' vážne sa chce baviť o tomto?

,, Nechcem sa o tom baviť. Sklamala ma.''

,, Fajn. Mám nápad. Nejdeme si niekam sadnúť? Na čaj alebo tak, aspoň sa odreaguješ.'' to nemá nič lepšie na práci, len ísť niekam so mnou na čaj?

,, Znie to fajn.'' nemohla som ho len tak poslať kade ľahšie. Išli sme si teda niekam sadnúť.

Ako sme tak šli cez park, v diaľke som si všimla jedného chalana, ktorý sa stále po nás pozeral. Neviem prečo ale strašne sa mi podobal na Martina. Určite to nie je on, to sa mi len zdá. Už mi s neho šibe...

***

,,Ďakujem, že si to so mnou vydržala. Dúfam, že si to niekedy zopakujeme.'' milo sa na mňa usmial. Asi som sa zaľúbila do jeho úsmevu. Bolo od neho milé, že ma šiel odprevadiť až ku mne domov.

,, Nevidím dôvod prečo nie..'' úsmev som mu opätovala.

,, Som rád.. tak.. tak teda nabudúce..'' dal si ruky do vrecka a pomaly sa odo mňa vzďaľoval. Posledný krát mi zamával a už ho nebolo. S úsmevom na perách som otvorila vchodové dvere.

,, Ahoj Becca.. Hľadala ťa tu Laura...'' kričala na mňa mama z obývačky. Ona ma hľadala? Neverím..

,, Čo chcela?'' pomaly som si sadla vedľa nej.

,, Určite sa ti chcela za všetko ospravedlniť. Mala by si ísť za ňou.'' neviem či je to dobrý nápad.

,, No ja neviem mami...asi máš pravdu. Idem teda za ňou.'' postavila som sa z gauča a vybrala sa k dverám.

,, Ak sa nevrátim, znamená to, že sme sa pobili. Ahoj.'' zatvorila som za sebou dvere a keď som zbadala pred sebou stáť osobu, ktorú by som tam nečakala moje telo sa prudko zastavilo. Pozerali sme na seba a mala som pocit, že sme obaja nedýchali. Nezmohla som sa ani na jediné slovo tak Martin prerušil trápne ticho.

,, Ehm.. Ahoj..'' bolo jediné čo z neho vyšlo. Ani sa mu nečudujem.

,, Ahoj.'' stále som stála ako pribitá k zemi a ledva dýchala.

,, Čo tu robíš?'' konečne som sa premohla.

,, Práve som chcel zaklopať. Prišiel som za tebou.''

,, Z-za mnou..? Prečo?'' ťažko sa mi hovorilo. Po dvoch rokoch ho zase vidieť stáť pred sebou bolo divné..

,, Chcel by som sa s tebou porozprávať a všetko ti vysvetliť.''

,, Dosť skoro mi to chceš vysvetľovať Martin. Už je neskoro. Prepáč.'' prešla som okolo neho no on ma stihol chytiť z ruku.

,, Počkaj Becca..''

,, Nie Martin. Čakala som dva roky pokiaľ sa ozveš.. Dva posraté roky a ty nič.. Pochopila som, že si konečne šťastný bezo mňa.. Tak aj ty pochop mňa. Musím už ísť, ahoj..'' nečakala som odpoveď, pokračovala som v ceste k Laure.

Z pohľadu Martina

Jej slová ma zarazili. Srdce sa mi rozbilo na márne kúsky a slzy sa mi tlačili do očí keď som ju videl odchádzať. Mohla ma aspoň vypočuť..

***

Bez nálady som pomaly otvoril vchodové dvere. Započul som ako sa Laura s niekým rozpráva no nevenoval som tomu veľkú pozornosť.

,, To vážne? Ja som to vedela!'' hovorila Laura tak hlasno, že ju podľa mňa počuli aj susedia. S kým sa to preboha rozpráva?

,, Som rada, že si prišla.'' jej hlas som počul hlasnejšie. Keď som sa pozrel smerom na schody, stála tam Laura s Rebeccou. Malo mi to byť hneď jasné. Cítil som sa trochu trápne.

,, Oh, ahoj Martin. Ty si doma?'' spýtala sa ma Laura kráčajúc dole schodmi.

,, Ako vidíš tak áno.''

,, Inak Becca, nedáš si čaj?''

,, Nie, ja už asi pôjdem.'' 

,, Nikam nejdeš pokiaľ si nedáš s nami čaj.'' odpovedala a hneď sa vybrala smerom do kuchyne.

,, S nami?'' spýtal som sa. Čo myslela tým ,, s nami'' ?

Laura mi už neodpovedala, asi ma nepočula. Nastalo trápne ticho. Nevedel som čo mám robiť, ledva som sedel, ruky sa mi potili. Keď si šla Becca sadnúť vedľa mňa na gauč, sa ani na mňa nepozrela. Dosť ma to trápilo.

,, Dokedy ma budeš ignorovať?'' môj pohár trpezlivosti pretiekol. Nezvládol som to už a musel som sa jej to spýtať.

,, Ja ťa neignorujem.'' nie, vôbec...

,, A čo robíš? Celú dobu si sa na mňa ani len nepozrela.'' Asi mám na sebe neviditeľný plášť Harryho Pottera alebo čo... Čakal som odpoveď ale nedostal som ju..

,, Fajn tak ma ignoruj ďalej. Ako chceš.'' vzdávam to...

,, Nedokážem to Martin. Nie je to také jednoduché ako si myslíš. Nedokážem sa na teba pozerať a nemyslieť na to ako si mi ublížil.. Potrebujem čas..'' zrazu sa postavila a kráčala smerom k dverám.

,, Povedz Laure, že som musela súrne odísť, vynahradím jej to inokedy..'' povedala a už jej nebolo.

Ja to len tak nenechám. Nemôžem. Rozbehol som sa von dvermi a snažil sa dobehnúť Beccu.