Amsterdam

35. časť

Z pohľadu Rebeccy 

Ráno som sa zobudila na mokrom vankúši. Celú noc som preplakala. Spala som asi 3 hodiny. Stále som myslela na včerajšok. Nechal mi v srdci nôž.. Nemala som odvahu sa postaviť a pozrieť do zrkadla. Oči som mala určite opuchnuté.. K tomu rodičia museli súrne odcestovať preč. Našťastie nebudem sama. Ešte, že mám Lauru.

Po pol hodine leňošenia v posteli som započula buchot na dvere. Hneď mi bolo jasné, že prišla Laura. Vôbec mi nenapadlo, že by to mohol byť niekto iný. 

Postavila som sa z postele a pomaly sa vybrala dole po schodoch. Rýchlejšie sa mi nedalo. Noha ma stále bolela.

,, Laura veď máš kľúče, prečo nejdeš ďalej?'' mala som divný pocit už vtedy, ako som stupila na schody... Po dotackaní dole som odomkla dvere a otvorila.

,, Prečo proste nejdeš ďalej?..'' otvorila som dvere a keď som zbadala za nimi osobu, ktorú by som tam nečakala ani keby bola posledná na svete, som skoro omdlela.

,, Keď inak nedáš.'' prudko do mňa narazila a dalo mi dosť námahy aby som nespadla na zem. Nemohla som uveriť, že ju vidím pred sebou po tom všetkom. Ako si vôbec dovoľuje prísť ešte ku mne domov?

,, Hmm. Máš to tu pekné.'' nezmohla som sa ani na slovo. Keby som nemala zlomenú nohu, utekám preč.

,, Čo.. Čo tu chceš?'' pozrela sa na mňa s úsmevom a sadla si na gauč, zatiaľ čo ja som stála ako stĺp na mieste.

,, Prišla som ťa pozrieť.'' pomaly si vyložila nohy na stôl. Mala som sto chutí jej niečo rozbiť o hlavu.

,, Keby som ťa nepoznala, uverila by som ti.'' po chvíľke ticha sa postavila a prišla bližšie ku mne.

,, Becca.. Becca.. Ty ma vôbec nepoznáš... To pred tým bol len začiatok. Ja sa len tak nevzdám. To si zapamätaj.'' naše tváre boli od seba asi 5 cm. Vôbec som nedýchala.

,, Ešte sa uvidíme..'' usmiala sa na mňa ako keby sa nič nestalo a odišla preč. Toto čo sa práve stalo?  Najrýchlejšie ako som vedela som sa vybrala pre telefón.

,, Haló? Polícia?'' spýtala som sa. Srdce mi bije ako o závod. Nemôžem to nechať len tak.

Hneď ako som chcela nahlásiť polícii čo sa deje som počula zdola kroky a buchot.

,, Laura?'' nikto sa mi neozýval. Zrušila som hovor a šla za zvukom. 

,, Laura, prosím povedz mi, že si to ty..'' bola som už zúfalá.

Asi sa mi to len zdalo. Začínam šalieť. Šla som späť do svojej izby po telefón ale už tam nebol.

To si zo mňa niekto robí srandu, však? Vážne mi začína šibať. Kam som ho položila? Pomaly som sa otočila. Predo mnou stála Lynn.

,, Myslíš si, že by som odišla len tak?'' po jej slovách som zacítila na tvári niečiu ruku, ktorá držala nepríjemne zapáchajúcu handru.. Posledné čo som videla, bola Lynnina tvár...

Z pohľadu Martina

,, Laura? Nevieš kam šla Mia?'' 

,, Nie, dnes som ju ani len nevidela.'' 

,, Divné.. Kam sa chystáš?''

,, Idem k Becce. Nechcem aby v takom stave bola sama doma.'' keď som počul jej meno, srdce sa mi nachvíľu zastavilo.

,, Aha. Okej. Fajn.'' hovoril som pričom sa obúvala. Keď chcela otvoriť dvere zastavilo ju pri tom pípnutie správy.

,, Ou..''

,, Čo sa deje?''

,, Becca mi píše, že rodičia sú už doma a nemusím sa obťažovať príchodom..'' všimol som si, že zosmutnela.

,, No nič. Nevadí. Idem sa aspoň prejsť. Ahoj..'' pozdravila ma a už jej nebolo.

Trápilo ma, kam to tá Mia stále chodí. Viac ma ale trápila Becca. Stále som musel myslieť na to, ako sa to medzi nami tak rýchlo pokašlalo. Prehnal som to. Tak veľmi by som sa jej chcel za to ospravedlniť.. A myslím, že by som aj mohol...

Ďalej som nad tým nerozmýšľal a šiel som k Becce. Pevne verím, že ma vypočuje a odpustí mi. Som strašný debil.

Z pohľadu Laury

Prechádzka po Amsterdame ma už nudila. Keby som aspoň nebola sama. Rozhodla som sa, že aj tak pôjdem za Beccou.

***

,, Becca?'' klopala som na dvere. Nikto mi neotváral. Veď mali by byť doma. 

Po chvíľke som si spomenula, že mám od Beccy kľúč. Odomkla som si dvere a vstúpila pomaly dnu.

,, Haló?'' žeby šli niekam preč? Tak rýchlo?

Išla som sa pozrieť do Beccynej izby. Určite chcela byť chvíľu sama alebo zaspala..

Potichu som otvorila dvere na jej izbe. Vstúpila som dnu a to, čo sa dialo za nimi, ma dostalo..