Mesačný luk

«3»

Zobudila sa celá prepotená. Odporná nočná mora ju poriadne vytrápila a nenechala jej ani nachvíľu pokojný spánok. Moana sa triasla na celom tele, avšak nechcela si pripustiť svoju slabosť. Nemohla byť slabá, tak predsa nebola vychovávaná. Zaťala zuby a spomínala na svoju podstavu, ktorou by mala byť za každých okolností. Jej telo sa začalo uvoľňovať a upokojovať. Prestala sa triasť a spomienky na nočnú moru sa vyparili. Uľahčene si vydýchla a pretrela si ešte trochu roztrasenou rukou po vlhkom čele. Tých niekoľko kvapôčok potu jej zostalo na pokožke chrbtu ruky a ona ju rýchlym pohybom zotrela do svojej obľúbenej deky pod ktorou bola schovaná. Pritiahla si ju bližšie k sebe a zadívala sa vonku z okna na tmavé vetvy stromov, ktoré sa hýbali pod nápormi silného vetra.

Presne na opačnej strane panstva, v dome rodiny Šahou, sa po svojej izbe prechádzal aj Nikau. Už niekoľko nocí po sebe sa mu nedarilo spať, a tak jedinou jeho činnosťou po nociach nebol spánok, ale prechádzky okolo okna. Po toľkých nociach mal na obrovskom a hlavne huňatom koberci vychodenú cestičku, ktorá aj napriek vydratosti tlmila jeho kroky. A presne toto jediné sa mu na tom koberci páčilo, inak by ho najradšej nechal vyhodiť a spáliť. Ani chodenie dookola mu už nepomáhala, a tak to vzdal a sadol si do mäkkého koberca. Cítil ako sa doň zaboril a ešte pohodlnejšie sa usalašil. V hlave mu chodili slová z rozhovoru, ktorý nechcene započul. O Mesačnom luku už počul, no nikdy ho nevidel. Nemal ako, keďže sa stratil pred niekoľkými stovkami rokov. Počul však ako si miestny ľudia začínajú šepkať o niečom tajomnom, čo sa objavilo neďaleko od ich panstva. Nikau nad tým veľa premýšľal a dospel k názoru, že by sa tam mal ísť pozrieť. Mesačný luk bol predsa rodinným dedičstvom ich rodu, a preto ho musí za každú cenu dostať naspäť. Pozrel sa von oknom, obrovský mesiac mu svietil priamo do očí a on si ich musel rukou prikryť aby aspoň niečo videl.

Myšlienkami zaletel k Moane, ktorá sa stala nedostupnou a protivnou. Nikto poriadne nevedel čo zapríčinilo zmenu jej správania, no podľa toho čo sledoval Nikau okolo seba vedel, že nikoho to poriadne nezaujíma. Nikoho nenapadlo to riešiť alebo pátrať po príčine tej zmeny. Len on jediný by rád vedel čo sa stalo. Povzdychol si a pohľad upriamil na obrovskú knižnicu na jednej strane izby. Pomaly sa zdvihol a prešiel k nej. Prechádzal z jednej strany na druhu, prstom sa dotýkal každej väzby a vydychoval vôňu, ktorá ho zakaždým dokázala opantať. Prstom sa zastavil na jednej jedinej knihe ku ktorej sa bol schopný vracať donekonečna. Legendy o dávnych hrdinoch mu neskutočne učarovali. Kedysi mu ich čítala slúžka na dobrú noc, ako však rástol a učil sa, vedel si ich potom prečítať aj sám. Stará slúžka sa vytratila z jeho života tak rýchlo ako detstvo, ktoré si ani nestihol poriadne užiť.

Nikau zavrtel hlavou, snažiac sa dostať všetky spomienky na minulosť čo najskôr preč. Teraz netúžil po krásnych chvíľach strávených s ňou, ani s nikým iným. Samota sa stávala jeho najlepšou priateľkou. Každú voľnú chvíľu si vypĺňal jej prítomnosťou. Niekedy sám seba za svoj chlad nenávidel, no presne to bolo to, čo ho rodina naučila. Bez toho aby mu akýkoľvek cit zasahoval do rozhodovania. Akýkoľvek, okrem jedného. Vedel, že to je zbytočné, že chladnému kameňu nepomôže k roztopeniu nič.

Jeho pozornosť zrazu upútala jedna kniha. Ostrozelená farba kože svetielkovala do tmy a každému dávala na zreteľ, že je tam a každého na seba upozorní. Mnohí by si mysleli, že to bude hlavne kvôli farbe viazanie, no to je omyl. Samotná kniha zaujme už len názvom Kronika Mesačného rodu a obsahuje tajomstvá pôvodu Mesačného luku. Nikauovi bolo povedané, že táto kniha je stratená a akokoľvek ju hľadali, nikde ju nenašli. Teraz tu však bola, presne rovno oproti jeho očiam a vyzývala ho, aby si ju vzal a otvoril. Čiernovlasý chlapec zdvihol ruku a opatrne ju natiahol ku knihe vo svetielkujúcej koži. Očakával, že kniha zmizne, no keď ju pevne držal v rukách, uveril, že je skutočná. Väzba sa rozžiarila jasnozeleným svetlom, kožený obal sa prudko roztvoril a závan vetra prevalil niekoľko stránok. Na Nikaua sa zo spodku strany škeril drobný škriatok. Vycerené zuby mal dlhé a ostré ako ihly. Mladík sa pri pohľade na ne striasol. Nemal rád tieto tvory.