Mesačný luk

«20»

Sledoval ich opäť z diaľky. Videl ich ako nesú niečo zabalené v bielom plátne do jej domu. Mohol len hádať čo to bolo, no všetky jeho dohady smerovali len k jedinému. Tí dvaja našli Mesačný luk. Usmial sa popod nos. Konečne sa dostane k luku, ktorý právom patrí jeho rodine. Úsmev mu neschádzal z pier. Teraz príde jeho chvíľa. Nikau s Moanou mu uľahčili hľadanie. Jemu ostáva už lej jediné, dostať sa k Mesačnému luku. V hlave sa mu pomaly rodil plán na krádež. Bude nasledovať svojho predka a odstane to, čoho hľadanie zapĺňalo celý jeho život. Diabolsky sa usmial a prudko sa otočil. Oranžový plášť za ním vial, keď kráčal do blízkeho lesa. Tam vysadol na svojho grifa a odletel ďalej do hôr, kde ho čakala jeho armáda, ktorá sa každým dňom zväčšovala. Jeho úspech bol bližšie a bližšie.

--------

„Nikau! Nemôžeš ho mať v rukách len ty," kričala za ním Moana, pretože jej krok bol výrazne pomalší ako ten jeho.

„Môžem, podľa všetkého patrí mne a nie teba," ohradil sa Nikau a ešte viac zrýchlil svoj krok. Tmavovláska sa rozbehla, pretože Nikau smeroval k jej domu. Nevedela čo má za lubom, no ani v najmenšom sa jej to nepozdávalo. Keď ho dobehla, veľmi ju prekvapili jeho slová: „Musíme ho schovať, a u teba bude v bezpečí omnoho viac ako v mojej izbe."

Moana sa začudovala: „Ako môže byť u mňa v bezpečí, keď doteraz bol schovaný v tajnej jaskyni?"

Nikau pokrčil plecami a kráčal rovnomerným tempom k jej domu. Boli kúsok od hlavného vchodu, keď ho Moana potiahla za rukách svetlozelenej košele. Čiernovlasý mladík na ňu pozrel trochu zmäteným pohľadom a ona mu jednoduchým gestom ukázala na obrovské okno, ktoré viedlo do jej izby. Uznanlivo prikývol nad jej nápadom. Aspoň ich nikto neuvidí ako keby išli spredu. Moana sa postavila pred okno a vytiahla sa na špičky. Z vrchu potlačila do rámu a vzápätí dvere potichu cvakli. Dopadla na päty a zboku zatlačila do hrany rámu. Okno sa otvorilo a poskytlo im tak voľný prechod do jej izby. Tmavovláska vošla ako prvá a Nikau ju nasledoval. Takmer okamžite sa začal obzerať po miestnosti, keďže v Moaninom kráľovstve ešte nikdy nebol.

„Máš to tu pekné," skonštatoval pri pohľade na rozhádzanú posteľ, otvorený šatník a neporiadok na masívnom drevenom stole. Moana sa zapýrila, neuvedomila si, že keď odchádzala, nechala po sebe jeden veľký neporiadok.

„Ani by som nepovedala, ale ako myslíš," odvetila mu s pokrčením pliec a kopnutím zatvorila dvere na svojom šatníku.

„Mohol by si mi povedať, kde chceš chovať ten luk, pretože pochybujem, že tu nájdeš miesto, kde by ho nikto nehľadal."

Nikau pokrčil plecami, ešte nemal všetko prsne premyslené, no vedel naisto, že v dome jeho rodiny nebude Mesačný luk v bezpečí.

„Zatiaľ ho necháme tu v tvojej izbe a potom sa dohodneme na jeho presune. Môže byť?" Predostrel jej svoj plán a Moane neostávalo iné ako prikývnuť na súhlas.

-------

Opäť kráčala po lesnej cestičke, tento raz však k Ruihinemu domčeku. Chcela sa jej spýtať, či nevie o nejakom vhodnom mieste na ukrytie luku. Konečne zbadala jej chalúpku a zoširoka sa usmiala. Dvere s kľučkou mala na dosah, a tak po nej siahla tak ako vždy. Zatlačila dole, no dvere aj naďalej zostávali zavreté. Moana prekvapene zažmurkala na svetlé drevo s ochrannými ornamentmi. Ruiha nikdy nezamykala, na ochranu jej stačila mágia, ktorú bolo patrične cítiť vo vzduchu. Tiež takto hlboko do lesa nikto nechodil. Preto ju veľmi zaskočilo, že je zavreté.

Z konáru stromu na ňu zahúkal griflet. Moana sa za jeho hlasom otočila. Oči vyvrátila dohora a zadívala sa na drobné zvieratko. To jej z pazúrikov poslalo dole na zem kus listu, ktorý mal nezvyčajnú farbu. Žilnatina bola totiž bola sfarbená do tmavomodrej farby a ostatok listu bol krvavočervený. Moana mala pocit, že jej po rukách skutočne steká krv. Striaslo ju a chcela list pustiť. Ten jej však v rukách zažiaril a vzlietol. Chvíľu sa len tak vznášal pred ňou, no potom sa začal vzďaľovať. Moana za ním vykročila.