Mesačný luk

«11»

Tam kde lístie padá

a voda o skaliská triešti sa,

tajná miestnosť ukrytá

Mesačný luk stráži.

Moana hľadela na slová a tuho rozmýšľala, kde leží spomínané miesto. Lúštenie hádanky ostalo len na nej. Nikau totiž prechladnutý chrápal na posteli. Tmavovlasá dievčina ho mala chuť kopnúť, pretože z obyčajného prechladnutia robil veľkú vedu. Ona sama mala s veľkou pravdepodobnosťou zlomenú ruku, no nebola ochotná dať sa prezrieť lekárom v Ejrume. Osem dní strávených v tomto meste pre nich mohlo znamenať veľa zlého. Avšak bolo veľmi prekvapujúce, že vojaci Nikauovho otca ich ešte nenašli. Nevedela sa rozhodnúť či to je pre nich dobré alebo zlé. O nohu sa jej obtrela malá koffikat čiernej farby s ostrozelenými fľakmi na chvoste a drobnej papuľke v tvare koffi* zŕn. Noštek mala pretiahnutý dopredu a Moana hneď vedela, že sa jedná o samičku. Pohladila ju za ušami a nahlas si povzdychla.

„Pssst," ozvalo sa od Nikaua a Moana okamžite chmatla po vankúši, ktorý vzápätí letel jeho smerom. Malá koffikat zamraučala a nadskočila, pretože na tom vankúši predtým spokojne ležala. Moana sa na drobné zvieratko ospravedlňujúco pozrela a načiahla sa po ďalšom vankúši, pretože Nikau neprestával vydávať tie sykavé zvuky.

„Auuu!" Skríkol a posadil sa na posteli. Oba vankúše chytil do rúk a nahnevane sa obzrel po izbe. Pohľad mu utkvel na Moane a jej nevinnom výraze.

„Syčal si," pokrčila nevinne plecami a pohladila koffikat po huňatom chrbte. Drobné telíčko sa ponaťahovalo a ladným skokom sa dostalo na Moaniné kolená, kde sa pohodlne usalašilo a nechalo sa škrabkať.

„To si po mne ale nemusela hádzať vankúše," zašomral mrzutým hlasom jej smerom Nikau, no tmavovláska ho už dávno nepočúvala. Mladík so šomraním vstal z postele a tenká deka spadla z jeho nahého hrudníka. Ťapkavý zvuk jeho bosých chodidiel donútil dievčinu sediacu na zemi pozrieť jeho smerom. Pohoršene si odfrkla: „Aspoň obliecť si sa mohol."

„Mohol, ale nemusel," žmurkol na ňu on a načiahol sa po červenú košeľu, ktorú mal prehodenú cez drevenú stoličku. Lenivo si ju natiahol na seba a nezaoberal sa otravným zapínaním zlatých gombíkov. Moana ho sledovala tvrdým pohľadom a v duchu si želala ho roztrhať na márne kúsky už len za to, ako sa neustále správal ako malé dieťa. Ona mala za to, že sú obaja dospelí ľudia a nie malé deti.

„Správaš sa ako malý, vieš o tom NIkau? Miesto toho aby si mi pomohol vylúštiť tú hádanku, sa radšej váľaš v posteli a tváriš sa, že si chorý," povedala mu mierne zvýšeným hlasom a on sa na ňu otočil s takým čudným pohľadom.

„Ani raz si nepovedala, že potrebuješ pomôcť," obraňoval sa. Moana mu venovala jeden veľmi nenávistný pohľad: „ To ťa musím zakaždým prosiť?"

Mladík pokrčil plecami a zdvihol zo zeme papier s hádankou. Sústredene sa naň zahľadel. Ani jemu nedávala spočiatku zmysel, no keď si ju niekoľkokrát prečítal, v mysli sa mu vybavil obrázok jazera Roma.

„Myslím, že sa budeme musieť dostať k jazeru Roma. Je to jediné miesto kde sa les stretáva s vodou a skaliskami."

Nenávistne na neho pozrela. Mal jedinú výhodu v tom, že dokonale poznal celú krajinu, pretože súčasťou jeho výuky bolo cestovanie po svete. Nikau si jej pohľad nevšímal, jeho rozum už premýšľal nad najrýchlejšou prepravou.

„Vzduchom sa prepravíme do Drümesgatö a odtiaľ pôjdeme loďou do Roahnau. Tam budeme musieť nájsť niekoho, kto nás dostane do Orezajného mesta. A potom už len vzduchom rovno k jazeru Roma." Hovoril nahlas Nikau a Moana ho mlčky počúvala. Nemala mu čo k tomu povedať, toto ovládal lepšie ako ona. Koffikat zamraučala a dožadovala sa pozornosti, ktorú stratila keď sa dvaja mladí ľudia začali dohadovať. Moana sa k nej sklonila a poškrabkala ju za odstávajúcimi uškami. Zvieratko spokojne zapriadlo a ešte viac sa schúlilo na Moaniných kolenách.